INTENCIONALISTI,  FUNKCIONALISTI, ZAČIATKY HOLOKAUSTU A 

ADOLF EICHMANN

 

Eduard NIŽŇANSKÝ

 

 

NIŽŇANSKÝ, E.: „Intentionalists, Functionalists“, the Beginning of Holocaust and Adolf Eichmann. The first part summarizes the discussion of „intentionalists“  and „functionalists“ about Holocaust. In the second part, the author, being an intentionalist, provides the documents about one of the unknouwn actions of Adolf Eichmann from the year 1938. In November 1938 A.Eichmann came to Slovakia (to be exact,to Bratislava) and took part in organizing the first deportations of the Jews from the territory of Slovakia. (see Die Deportationen der Juden in der Zeit der autonomen Slowakei im November 1938. In: Jahrbuch für Anmtisemitismusforschung 7, p.20-45).

 

 

Pokusy o interpretáciu[1] fašizmu a nacizmu ako najextrémnejšej formy fašizmu[2] sú rovnako staré ako samotné fašistické, resp. nacistické hnutia a režimy v Európe.

V 60.rokoch sa sformovali dve základné skupiny, ktoré doteraz existujú v svetovej historiografii. Označenie „intencionalisti“ a „funkcionalisti“ im dal  v roku 1981 anglický historik Tom Mason[3].

Anglický historik Ian Kershaw o intencionalistickom prístupe napísal: „...strašné výsledky III.ríše môžu byť v prvej línii vysvetlené pomocou Hitlerovej osoby, ideológie a vôle“.  Funkcionalistov  charakterizoval : „...sám diktátor (rozumej Hitler – E.N.) bol aspoň čiastočne zajatcom síl, ktoré nevytvoril,  ale ktorých sa stal  nástrojom“. Hitlera strhla  vlastná dynamika týchto síl[4].

Saul Friedländer o morálnej stránke problému napísal: „Funkcionalistom je vyčítané, že banalizujú národný socializmus, intencionalistom zase, že celú zodpovednoť kladú na Hitlera.“[5]

Takto načrtnutý problém je však všeobecnejšej povahy, pretože sa dotýka vzťahu politickej ideológie a konkrétnej, či reálnej politiky prinajmenej v 20.storočí. V tomto ohľade sú rozličné názory aj z politického hľadiska, keď napr. konzervativizmus neprikladá politickým ideám veľký význam, podobne pre komunistov sú významnejšie ekonomické a triedne záujmy. Keynes naopak tvrdil: „Praktici (rozumej politici), ktorí sa považujú za nedotknutých intelektuálnym vplyvom, sú obyčajne otrokmi nejakého skrachovaného ekonóma“. Politickí vodcovia, politické strany i vlády v jednotlivých štátoch by v takomto prípade podľa Keynesa vedome, či nevedome uskutočňovali idey, ktoré niekto, prípadne oni sami vymysleli. Podľa tejto predstavy by potom komunizmus bol vymodelovaný podľa spisov K.Marxa a V.I.Lenina, dejiny fašistického Nemecka by sa dali pochopiť len ako odraz Hitlerovho diela Mein Kampf a pod[6]. Teda Keynesa by sme v tomto ohľade mohli pokladať za klasického intencionalistu.

Intencionalisti skutočne vidia priame spojenie medzi Hitlerovým svetonázorom, ako ho vyložil v diele Mein Kampf a ďalej rozvíjal v svojich prejavoch (uvádza sa aj jeho tzv.Zweites Buch – kniha, ktorá nebola za jeho života uverejnená) a nacistickou vnútornou a zahraničnou politikou. Podľa nich boli Hitlerom stanovené ciele po získaní moci v roku 1933 systematicky presadené do praxe nacistického režimu. Úloha Hitlera v nacistickom Nemecku sa zdá intencionalistom natoľko dominantná, že napr. K.Hildebrand napísal „treba hovoriť o hitlerizme a nie o národnom socializme“[7]. Jeden z hlavných predstaviteľov tohto smeru K.D.Bracher zase tvrdil: „Nepochybne je vzostup, triumf a pád nacizmu nemysliteľný bez Hitlera“[8] (K tomuto smeru patria aj E.Jäckel, H.Krausnick, A.Hillgruber a i.).

Funkcionalisti naopak nevideli a nevidia bezprostredné spojenie medzi Hitlerovým svetonázorom a politickou realitou, resp. politickými rozhodnutiami  v III.ríši. Tvrdia, že politické rozhodnutia nevyšli z vopred určeného plánu, ale že tieto rozhodnutia nadväzujú funkcionálne jedno na druhé. Stále prelínanie kompetencií, ako aj stály tlak veľkého množstva si konkurujúcich úradov vo vnútri nacistického systému podľa nich nepopierateľne obmedzoval vodcu Hitlera. Hitlerova politika a jeho rozkazy získali podľa funkcionalistov charakter plánovanej politiky a presne určených cieľov len prostredníctvom rafinovane prepracovanej a použitej propagandy. Nacistický systém bol podľa nich chaotický a dôležité rozhodnutia vyplývali často z tlaku rozličných konkurujúcich si inštitúcií a inštancií. Neexistoval podľa nich nejaký centrálny plán alebo presné rozhodnutia určené vopred zhora. Medzi funkcionalistov boli zaraďovaní najmä nemeckí historici M.Broszat a H.Mommsen.

Uvediem aspoň niekoľko konkrétnych príkladov, kde sa ukážu jasné rozdiely v prístupoch obidvoch interpretácií. Hitlerovým svetonázorom sa zaoberal intencionalista E.Jäckel[9], ktorému nešlo o to vystopovať všetkých Hitlerových predchodcov a všetky vzory, ktoré Hitler odpísal. Urobil však všeobecne prijateľný záver, že Hitler nedisponoval vlastnými ideami, alebo úplne do seba uzavretým svetonázorom. Na rozdiel od funkcionalistov, ale aj predstáv historikov ešte v 60.rokoch tvrdil, že Hitler mal jasné politické predstavy pred tým ako realizoval určité ciele. V zahraničnopolitickej oblasti sa podľa Jäckela Hitlerove názory sformovali už v 20.rokoch- ešte pred vydaním diela Mein Kampf. Podľa Jäckela to boli dva Hitlerove ciele – získať životný priestor na východe a odstrániť Židov. Pre realizáciu zahraničnopolitického programu určil Hitler tri fázy – od vnútropolitickej konsolidácie a spojenectva s Talianskom a Veľkou Britániou, cez izoláciu a porážku Francúzska k vojne proti ZSSR.

Funkcionalista  M.Broszat  však pokladal Hitlerov svetonázor len za čistú frazeológiu[10]. Podľa neho nemôžeme hovoriť o plánovitom rozmýšľaní a prípravách na konečný cieľ, ako aj prenose politických predstáv z úrovne svetonázoru do roviny praktickej politiky. Napr. známej téze Hitlera o získaní „životného priestoru“ na východe prikladá Broszat len funkciu ideologickej „metafory“, symbolu pre vždy nové zahraničnopolitické aktivity. Podobne vo vnútornej politike chápe „židovskú otázku“ ako primárny symbol pre nezľaviteľný boj vo vnútri štátu[11]. Podľa Broszata Hitler bol stále nútený vracať sa k týmto symbolom, lebo inak nemohol uspokojiť „nacistické hnutie“ a tým viacej sa zo symbolických schém stávala skutočnosť. Skutočnosťou sa podľa Broszata začalo stávať to, čo Hitler pokladal len za svetonázorový nástroj k mobilizácii na boj a vieru v budúcnosť. Broszatov Hitler by sa týmto spôsobom stal zajatcom vlastných predstáv, ktoré musel chtiac-nechtiac realizovať, keď sa chcel udržať pri moci. Strhla by ho dynamika síl, ktoré sám rozpútal. Hitlerovi sa podľa Broszata jeho vlastná propaganda natoľko vytrhla z rúk a stal sa natoľko jej zajatcom, že mu nič iné neostávalo, len ukutočniť „symboly“, o ktorých len propagandisticky hovoril.

Intencionalista A.Hillgruber v knihe Skrachovaná veľmoc tvrdil, že „Hitlerov program vytvorený od polovice 20.rokov sa mohol realizovať po 30.1.1933. Bol zameraný na úplné pretvorenie európskeho poriadku podľa rasovo-ideologických princípov (ktorých jadrom bol radikálny, univerzálny antisemitizmus) a orientoval sa na európske Rusko ako objekt (Lebensraum), na Veľkú Britániu ako „mladšieho partnera“ (Juniorpartner) a na USA ako hlavného nepriateľa vo vzdialenej budúcnosti v boji o „svetovú moc“[12]. Hillgruber nachádza jasnú súvislosť medzi vytvorením programu a jeho realizáciou, pričom za programový dokument nepokladá len Mein Kampf, ale aj Hitlerovu tzv.Druhú knihu, a aj neskoršie Hitlerove vystúpenia. Podľa neho po dosiahnutí funkcie kancelára bolo Hitlerovým cieľom najprv získanie politickej moci vo vnútri štátu a potom obrat  k rovnakej zahraničnej politike – teda k získaniu svetovlády.

Hitlerovu vetu z Mein Kampfu „Nemecko bude alebo veľmocou, alebo vôbec nebude existovať“ chápe Hillgruber ako Hitlerov politický program a nie ako propagandu[13]. Hillgruber však dokonca nachádza podobu medzi Hitlerom a nemeckou politickou tradíciou obdobia cisára Wiliama II. „Hitlerove zahraničnopolitické plány (krátkodobé a dlhodobé) predsa úžasne veľa čŕt, ktoré sa zhodujú s predstavami ...Wilhelmovskej éry.“[14]

Ďalší intencionalista Klaus Hilldebrand v práci Tretia ríša napísal, že v zahraničnopolitickej oblasti, ktorú pokladal Hitler skoro za svoje osobné pole, nadviazal na svoj navrhnutý zahraničnopolitický a rasový program z Mein Kamp-u a Zweites Buch. Opierajúc sa o svetonázorové hybné sily antisemitizmu, antiboľševizmu a dobytia životného priestoru, objavuje sa tým Sovietsky zväz ako rozhodujúci mocenskopolitický ako aj ideologický nepriateľ Tretej ríše. Vojna má zničiť boľševizmus, vyriešiť židovskú otázku a dať k dispozícii „životný priestor pre Nemcov.“[15] Tvrdil, že „...pod fóliou revizionistickej nacistickej  politiky Nemecka sa skrývala rasistická utópia Hitlerovej politiky životného priestoru.“[16]

Z hľadiska vnútornej politiky tvrdil,  že Hitlerova diktatúra (používa aj pojmy Hitlerov režim, Hitlerova vláda...) bola racionálne preorganizovaným, perfektným systémom teroristickej vlády. Nacizmus je podľa neho nemysliteľný bez Hitlera. V polemike s funkcionalistami napísal, že práve funkcionalisti robia tú chybu, že Hitlera, nacizmus i Tretiu ríšu podceňujú[17].

Hilldebrand polemizoval aj s tvrdením funkcionalistov o vnútornom chaose a polykratičnosti Tretej ríše. Podobne ako Bracher Hildebrand tvrdil, že polykratický a anarchistický charakter (v zmysle trieštenia kompetencií) nacistickej politiky necharakterizuje nič podstatné v režime. Nejasné kompetencie a bezplánovitosť existujú aj v parlamentnej demokracii a komunistickej diktatúre. Takúto komparáciu pokladám za vágnu. Hildebrand tvrdil, že Hitler sám využíval vždy znovu anarchistické tendencie (v zmysle kompetenčného chaosu) ak to pokladal za potrebné. Kompetenčný chaos vytváraný rozličnými navzájom sa napadajúcimi inštitúciami umožnil nutné vodcove rozhodnutia a bol hodnotený z tejto stránky ako báza pre Hitlerovu moc. Polykratické prvky nacistickej vlády intepretuje Hildebrand ako súčasť monokratickej diktatúry vodcu.

Funkcionalista H.Mommsen vôbec nebral na vedomie snahu Hitlera dostať sa k moci, ako aj Hitlerov programový spis Mein Kampf. NSDAP podľa neho prišla k moci nepripravená. Jasné koncepcie neexistovali. Po výraznom vzraste členskej základne NSDAP (na 1,5 milióna členov) nebola podľa Mommsena táto strana už politickým útvarom schopným konania[18]. Odmietol aj predstavu nacistického štátu ako monolitného vodcovského štátu a tvrdil, že existovala antagonistická štruktúra režimu, v ktorej bolo pletivo rivalizujúcich inštitúcií a mocenských skupín. Antagonistická štruktúra režimu bola podľa neho dôsledkom prenesenia vodcovských princípov výstavby NSDAP z obdobia „fázy hnutia“ na štátnu úroveň. Mommsen dokonca napísal, že „...nebyrokratické vedenie ľudí spojené s chronickým podceňovaním odborných stanovísk, viedli na všetkých úrovniach k nekontrolovateľnej vláde osobnej klientely a k rozšíreniu korupcie, denunciacie, intríg“[19]. Reichstag mal podľa neho len aklamatívny význam (čo je pravda), rozhodnutia ležali formálne na vláde. V roku 1933 ešte pracovala, ale od roku 1938 sa už nikdy celá nestretla. Počas vojny vznikli podľa neho trenice medzi vodcovým hlavným stanom a vládou. Podľa Mommsena to išlo tak ďaleko, že dochádzalo k bojom všetkých proti všetkým. Pri popise nacistického režímu dospel Mommsen k záveru, že šlo na všetkých úrovniach režímu o kompetenčný chaos (anarchiu v rozhodovaní inštitúcií)a súčasne stratu vecnosti v procesoch rozhodovania.  Hitler bol potom podľa neho nerozhodný, často neistý, obozretný vo vzťahu k svojej prestíži i osobnej autorite, ovplyvniteľný svojím okolím. Proste slabý diktátor[20].

Funkcionalisti sa takto snažili narušiť predchádzajúci zjednodušujúci model nacistického režimu ako perfektne racionálne zorganizovanej teroristickej vlády. Takýto model vychádzal najmä z teórie totalitarizmu. Rozpory, ktoré nachádzali medzi jednotlivými zložkami režimu, ich viedli k záveru o jeho bezplánovitosti, chaose, proste polykratičnosti a konkurencii rozličných inštitúcií. Takáto polykratičnost bola však podľa mňa vlastná fungovaniu nacistického režimu. V tejto otázke dávam za pravdu intencionalistom, že toto bola vlastne báza pre Hitlerovu moc. Jednotlivé konkurujúce inštitúcie sa takto vzájomne kontrolovali a Hitler bol tým posledným arbitrom, ktorý rozhodol v zmysle Hitlerov rozkaz (Hitlerova vôľa) bol najvyšším zákonom. Ak chcel, sám roztáčal koleso neistoty rozhodovania, ak to potreboval z mocenských dôvodov. (Môžem uviesť príklad policajných zložiek. H.Himmler len postupne ovládol políciu, SS i SD. Jednotné RSHA bolo vytvorené až v roku 1939. Napriek tomu odpočúvanie Hitler nechal H.Göringovi).

Akým spôsobom sa intencionalisti a funkcionalisti vyrovnávajú s problémom holokaustu. E.Jäckel napísal: „Hitlerov antisemitizmus, ako ho predložil v Mein Kampf-e obsahoval v sebe vojenské riešenie. (Hitler) vychádzal z vojny, túžil po vojenských metódach, chcel ho realizovať prostrednítvom vojny.“[21]

Intencionalisti teda nachádzajú jednoznačne prepojenie medzi Hitlerovými antisemitskými predstavami v Mein Kampf-e a neskorším „konečným riešením“.

Možno povedať, že americký sociológ Daniel Goldhagen a jeho dielo Hitlerovi ochotní katani[22] predstavuje medzi intencionalistami zvláštnu výnimku, pretože nevychádza z Hitlerovej vôle, či jeho rasového programu (prípadne z Mein Kampf-u), ale zakladnú „intenciu“ nachádza a odvodzuje z nemeckých dejín - tzn. nemectvo a nie nacizmus vytvorilo z Nemcov vrahov, ktorí boli ochotní Židov vraždiť. Vychádza pritom zo špecifického eliminačného typu nemeckého antisemitizmu, ktorý podľa Goldhagena existoval už pred nástupom nacizmu k moci a mohol sa realizovať vďaka Hitlerovi. Takýto výklad holokaustu by smeroval až k uznaniu kolektívnej viny Nemcov[23]. Ako základný príklad v svojej knihe si vybral Goldhagen činnosť 101.policajného batalionu na východnom fronte, ktorý sa zúčastňoval na vyhladzovacích operáciach proti tamojším židovským komunitám. Týchto nemeckých policajtov intepretuje Goldhagen ako celkom obyčajných Nemcov, ktorí využili okolnosti na to, aby realizovali, čo sami za seba považovali za správne. Americký historik Ch.Browning[24] interpretuje tú istú jednotku ako celkom obyčajných mužov, z ktorých okolnosti (tlak propagandy, tlak kolektívu, postupnosť vraždenia od prvých zásahov proti mužom – zajatcom až k neskorším zásahom proti civilnému obyvateľstvu) urobili vrahov[25].

Treba povedať, že problém spočíva aj v tom, že doteraz nebol nájdený dokument -  jednoznačný rozkaz podpísaný Hitlerom, ktorým by sa začínal holokaust.  Z hľadiska intencionalistov však Hitler musel dať taký rozkaz, aby sa pohla celá nacistická mašinéria. Na základe nepriamych dôkazov (napr.Heydrichove vyhlásenie) však intencionalisti tvrdia, že taký rozkaz vydal Hitler na jar či v lete 1941 ústne. Nakoniec z obdobia vojny je známe, že veľkú časť rozkazov vydal Hitler len ústne[26].

Funkcionalista M.Broszat síce vie o Hitlerovom antisemitizme, ale jeho priamy vplyv na politické rozhodnutia spochybňuje. Tvrdí, že nikto z Hitlerovho okolia nespomína ani ústny rozkaz ku „konečnému riešeniu“. Podľa neho preto neexistoval. Prvé akcie v roku 1941 (Chelmno, Lodz, Kowno...) interpretoval  Broszat ako dôsledky riešenia miestnych problémov[27]. Neskôr podľa neho dochádzalo pod vplyvom rýchleho vysídľovania Židov na východ napr. k preplneniu get a tieto problémy museli byť regionálne riešené. Systematické plánovanie „procesu zničenie“ však vylučuje. Pre H.Mommsena sa stráca podmienenosť svetonázoru a konkrétneho politického kroku vo fašistickom režime. Nacistickú židovskú politiku chce vysvetliť cez „kumulatívny proces radikalizácie“, ktorý sa vyvinul zo stáleho konkurenčného boja medzi rozličnými nacistickými rezortami, pričom sa podľa neho nakoniec vybralo  najradikálnejšie riešenie[28]. Hitlerove mnohokrát opakované vyhrážky o vykynožení Židov nie sú pre neho nič iné len Hitlerova obvyklá propaganda.

Extrémnu formu týchto názorov predstavuje historik David Irving, ktorá sa snaží dokázať, že Hitler vlastne nevedel o „konečnom riešení“, resp. sa to dozvedel až v priebehu akcie v roku 1943[29]. Tým by sa podstatne zmenilo chápanie nacistického režimu s jeho kultom vodcu, čo väčšina historickej obce odmietla.

Vo vzťahu k hľadaniu dokumentu, ktorým začal holokaust, môžeme vidieť aj problém historickej konštrukcie. Mnohokrát predsa nenájdeme konkrétny dokument, resp. jeho originál, ale z pochopenia fungovania režimu, resp. postavenia Hitlera v ňom nám môžu stačiť  aj nepriame indície o jeho účasti na tomto procese.

Snáď až učebnicovým príkladom diskusie obidvoch smerov o holokauste, ako aj „dôkazu“, že „historický spor“ ukazuje spojitosť medzi politikou a históriou, je „Historikerstreit“ z 80.rokov. Väčšina neskorších protagonistov diskusie za začiatok sporu označila politické vystúpenie vtedajšieho prezidenta SRN Richarda v.Weizsäckera[30] z 8.5.1985. Jednou z hlavných myšlienok toho vystúpenia k 40. výročiu ukončenia II.svetovej vojny bolo, že „...ostatné  národy boli najprv obeťami vojny, ktorá vyšla z Nemecka, skôr  než sme sa my sami (rozumej Nemci - E.N.) stali obeťami našej  vlastnej vojny“[31]. Nacisti i nenacisti, obete i kati sa takto  stali obeťami „Hitlerom začatej vojny.“ Podobne vtedajší kancelár SRN Helmut Kohl v rozhovore  s historikom A.Hillgruberom pre časopis Welt povedal: „Čo patrí k nemeckým dejinám?  Pre mňa k ním patrí aj Osvienčim a Bergen-Belsen. Hrôza,  ktorá sa tam stala. Aj pomsta, ktorá bola vykonaná v nemeckom  mene v Poľsku a inde, i pomsta, ktorú potom zakúsili Nemci  prostredníctvom Poliakov.“[32] Aj nemecký kancelár snáď až priveľmi  zrelativizoval celý problém. Útočníkov i postihnutých týmto  postavil do jednej roviny, necharakterizujúc a nezaujímajúc sa o východiskový  stav „obidvoch skupín“.

Už v roku 1985 môžeme nájsť niekoľko  reakcií na spomenutú Weizsäckerovú tézu. Už spomínaný M.Broszat vystúpil v časopise "Merkur" s tézou, že nie všetko,  čo sa stalo v nacistickom období v Nemecku, slúžilo len diktátorským a antihumánnym  mocenským cieľom režimu[33]. Myslel tým napr. sociálne  zabezpečenie robotníkov v Deutsche Arbeitsfront (DAF), ich  všeobecné poistenie a pod. Snáď si ale Broszat nechcel  uvedomiť, že DAF bol spojený so zničením slobodných odborov v Nemecku? Určite to  predsa vedel. Tieto Broszatove myšlienky sú veľmi pravdepodobne pokračovaním jeho relativizovania nacistického režimu ako režimu teroru, ktoré vzniklo pod vplyvom jeho rozsiahlych výskumov dejín každodennosti[34].

„Historikerstreit“ trval najmä v rokoch 1986/87 a týkal sa viacerých otázok, z ktorých si všimneme len problém „konečného riešenia židovskej otázky“ v nacistickom Nemecku[35].

Ďalší zlom (či skutočný začiatok) diskusie znamenal článok v týždenníku "Die Zeit" uverejnený v máji 1986, v ktorom sa venovali skúsenostiam izraelského historika  S.Friedländera z pobytu v Berlíne. Nemecký kolega, ktorého noviny  nemenovali (z neskoršej diskusie vyplynulo, že  to bol E.Nolte - E.N.), povedal Friedländerovi, že keď  prezident Svetového židovského kongresu v roku 1939 vyhlásil,  že Židia bojujú na strane spojencov proti Hitlerovi, potom  ich mohol Hitler deportovať (ale nie zabiť)[36]. Niekoľko dní nato 6.6.1986 vo "Frankfurter Allgemeine  Zeitung"[37] (FAZ) vystúpil E.Nolte s nasledovnými tvrdeniami  „...nebol ´Archipelag GULag´ skôr ako Osvienčim. Nebola  ´triedna vražda´ boľševikov logickým a faktickým predchodcom ´rasovej vraždy´ nacionálnych socialistov?...“. Síce Nolte tvrdil, že vraždy  nacionálnych socialistov a boľševikov sú kvalitatívne  rozdielne, ale musíme sa pýtať, či nacionálni socialisti  a Hitler nevraždili len preto, lebo sa pokladali za možné,  alebo skutočné obete „aziatskeho činu“. Nevraždilo by sa  v Osvienčime, keby predtým nebolo GULag-u. Uzatvára svoje  úvahy Nolte. Z toho má pravdepodobne pre nás vyplývať, či nie  všetko, čo sa stalo v Tretej ríši, nebolo len profylaktickou  obranou proti komunizmu (Nolte používa pojem komunistický  zločin - E.N.). Nolte týmto tvrdením jednoducho redukoval  pôvod holokaustu na osobnú Hitlerovu fóbiu zo svojej  „potenciálnej“ smrti v komunistickom koncentračnom tábore. Týmto vlastne začala rozsiahla diskusia  o tomto probléme. H.A.Winkler už 26.6.1986 napísal článok[38] v tých istých  novinách, v ktorom sa pýtal, či Nolte nie je Hitlerovým  prívržencom, alebo antisemitom. Poukázal aj na Nolteho štúdiu  Between Myth and Revisionism[39], ktorá vyšla už pred rokom  anglicky, a v ktorej prezentoval Nolte už spomenutú tézu, že keďže Svetový  židovský kongres vystúpil s protihitlerovským vyhlásením, že  bojuje na strane spojencov, Židia mohli byť v Nemecku  internovaní. Winkler však v tomto svojom vystúpení pri  posudzovaní Nolteho historickej práce ju kriticky neanalyzuje  ako historik, ale Nolteho predstavy skôr posudzuje  z politického hľadiska. Týmto jeho článkom celá neskoršia  diskusia dostala určitý smer. Treba však povedať, že  z „obidvoch strán“. Tieto Nolteho tézy našli svoje zavŕšenie v jeho knihe Der europäische Bürgerkrieg  1917-1945. Nationalsozialismus und Bolschewismus[40], ktorá  však vyšla až v októbri 1987. Nolteho článok "Between Myth and Revisionism" recenzoval  práve v júnovom čísle "Historische Zeitschrift" (Bd.242, 1986) Klaus Hildebrand, ktorý pôvodne zastával intencionalistické predstavy. V roku 1984 písal, iste aj pod vplyvom  Brachera, o „zvláštnej nemeckej ceste“ a jej vyústení  v Tretej ríši[41]. Zrazu pokladal Nolteho článok za  „smerodajný“ a do veľkej miery prijal Nolteho tézu  o previazanosti ruských a nemeckých dejín. „Zdanlivé  jedinečnosti“ Tretej ríše chcel aj Hildebrand vysvetliť  z „európskeho a globálneho vývoja“[42]. Nemeckí historici, ktorí sa zaoberali problémom fašizmu,  sa takto začali postupne deliť na Nolteho prívržencov a jeho  odporcov[43].

Intencionalista E.Jäckel rozdelil problém do dvoch otázok. Či  nacistické vraždenie Židov nebolo jedinečné, a  či existuje vzťah medzi týmito vraždami a vraždami  boľševikov. Jäckel tvrdil, že „...nacionálnosocialistické  vraždy Židov boli preto jedinečné, že ešte nikdy predtým štát  ...neohlásil, že určité skupiny ľudí včítane starých ľudí,  žien, detí a kojencov bez výnimky usmrtí a toto rozhodnutie  uskutočnil prostredníctvom všetkých dostupných štátnych  prostriedkov.“[44] Jednoznačne odmietol aj kauzálny vzťah medzi  Osvienčimom a GULag-om. Vychádzajúc zo svojich  predchádzajúcich štúdií[45] ako intencionalista nachádza  jednoznačný vzťah medzi Hitlerovým svetonázorom a „konečným  riešením“. Jäckel napísal: „...Hitler totiž veľakrát povedal,  prečo si želá Židov odstrániť a zabiť“[46]. Nolteho tvrdenie  pokladal za vykonštruované. Jäckel uviedol aj protiargumenty,  keď poukázal na to, že Hitler napr. aj v Mein Kampf-e pokladal  Sovietsky zväz za slabý štát.  Nikdy a nikde v Hitlerovej spisbe  nenachádzal Jäckel „strach pred slovanskými a židovskými  podľuďmi (Untermenschen)“[47]. Týmto tvrdením (resp. Hitlerovým  strachom - E.N.) chcel Nolte zdôvodniť vytvorenie  koncentračných táborov, ako aj proces likvidácie. Jäckel  pripomenul aj to, že v Hitlerovej rétorike môžeme nájsť slová  o tom, že chcel zabrániť „aziatickým hordám dobyť Európu“.  Nolteho tézu o „strachu z potenciálnej (preventívnej)  smrti“ porovnáva s Hitlerovou, podľa neho, rovnako falošnou  tézou o „preventívnej vojne“ proti ZSSR[48].

Predstaviteľ sociálnych dejín J.Kocka[49] si všímal najmä  Nolteho snahy relativizovať fašizmus. V článku Hitler sollte  nicht durch Stalin und Pol Pot verdrängt werden vystúpil  proti Nolteho „revizionistickým snahám“[50]. Nolteho článok pokladal Kocka za pokus síce nezapierať  nacistické príšernosti, ale ich relativizovať a definovať po  novom ich miesto v dejinách[51]. Predovšetkým kritizuje, že  Nolte porovnával „konečné riešenie“ s obeťami stalinizmu, Pol  Pota atď. Pripomína, že podobne už vystupovali aj  predstavitelia teórie totalitarizmu[52]. Neznamená to však  podľa neho bagatelizovanie „nemeckej katastrofy“[53]. Kocka  nachádzal rozdiely medzi obeťami obidvoch režimov. Existoval,  podľa neho, kvalitatívny rozdiel medzi byrokratickou,  nevášnivou, perfektnou systematikou masových vrážd  v industrializovanej, vysokoorganizovanej Hitlerovej ríši  a medzi brutálnou zmesou excesov občianskej vojny, masovou  likvidáciou, otrockou prácou v zaostalej Stalinovej ríši[54].  Kocka k tomu pridal aj určité kultúrne kritérium, keď  hovorí, že ak sa chcú Nemci stále porovnávať zo západnou  civilizáciou, potom sa predsa nemôžu porovnávať so Stalinom  či Pol Potom[55]. Takéto hodnotenie zaradenia nemeckej kultúry  by však pred nás postavilo množstvo otázok všeobecnokultúrnej  povahy, takže podľa nás ho nemôžeme jednoducho prijať. Kocka neprijíma ani Nolteho tvrdenie o Hitlerovom  strachu pred komunistickými koncentračnými tábormi, ani  Nolteho tézu o tom, že Židia mohli byť internovaní, keď  Weizmann vydal svoje vyhlásenie. Kocka tvrdil, že skutočnú  podstatu antisemitizmu v Nemecku nemôžeme pochopiť ani  prostredníctvom existencie Ruska, ani cez Svetový židovský  kongres. Nolteho tvrdenia pokladá za absurdno-špekulatívne[56].

Stále však akoby kritikom Nolteho unikala politická  rovina tohto problému. K.D.Bracher[57] síce napísal,  že ak by  išlo len o problém medzi historikmi, už dávno by sa vec mohla  ukončiť, ale až M.Broszat v článku Wo sich die Geiste  scheiden[58] konečne správne uviedol, že predsa  Nolteho tvrdenie o vyhlásení vojny Nemecku Židmi (rozumej  Weizmannove pridanie sa na stranu spojencov - E.N.) patrí  medzi stereotypy propagandistickej výbavy pravicových  radikálov v SRN, ktoré sú už dávno známe z mnohých brožúrok  týchto hnutí. Týmto bol historik Nolte, ako aj jeho  podporovatelia (respektíve ich argumentácia) zaradení do  presne určeného politického smeru. Pritom Broszat dodal, že  ak pravicový radikál prehliadol, že Svetový židovský kongres  nemal právnu subjektivitu, ktorá by mu umožnila vyhlásiť  vojnu, univerzitný profesor Nolte takú chybu urobiť nemôže. Podobne vydavateľ týždenníka Spiegel R.Augstein[59]  uvádzal argument, že predsa Svetový židovský kongres nebol  žiaden štát, ktorý by Hitlerovi vyhlásil vojnu. Ani on teda  neprijíma Nolteho argumentáciu. Podobne ako Jäckel  prostredníctvom analýzy Hitlerovho svetonázoru (i diela Mein  Kampf) spochybnil aj Nolteho argument o Hitlerovom strachu  pred komunistickými koncentračnými tábormi.

Aj funkcionalista H.Mommsen vystúpil s Nolteho kritikou. Pokladal  jeho konštrukcie za nástroj neonemeckého konzervativizmu  (neudeutscher Konservativismus), ktorý sa snažil relativizovať  skúsenosti s nacionálnosocialistickým režimom[60]. Jeho kritika  Nolteho ide ešte ďalej, keď tvrdí, že nie Októbrová  revolúcia, alebo prevzatie niektorých mocenských mechanizmov  sú dôležité pre vznik nacionálneho socializmu, ale skôr  hyperreakcia (Hyperreaktion) politických elít na tieto  problémy[61]. Odmieta aj kauzálnu súvislosť medzi GULag-om  a Osvienčimom, pretože to pokladá na jednej strane za  metodicky nesprávne, na druhej i absurdné. Vychádzajúc zo  svojich funkcionalistických predstáv, ktoré boli aspoň čiastočne naznačené, odmieta Mommsen aj jednoduché  ideologické zdôvodnenie systematickej likvidácie „konečného  riešenia“. „Analógia medzi boľševizmom a nacionálnym  socializmom je viac vhodná na to, aby zachytila len vonkajšie  podobnosti, z ktorých sa potom môže konštruovať.“[62]  charakterizuje Nolteho vystúpenie Mommsen.

S kritikou Nolteho vystúpili aj mnohí historici zo  zahraničia -   napr. I.Kershaw z Veľkej Británie, D.Diner a S.Friedänder  z Izraela,  ako aj mnohí iní[63].

Na Nolteho stranu sa postavili najmä historici  K.Hildebrand a A.Hillgruber, J.Fest, spoluvydavateľ Frankfurter Allgemeine Zeitung a M.Stürmer, vtedajší politický poradca kancelára H.Kohla. Fest vystúpil v prospech Nolteho už v auguste 1986[64]. Nakoniec Fest už v roku 1974 v článku „Das  Beispiel Solschenizyn“[65] porovnával prenasledovanie kulakov na  konci 20.rokov tohto storočia v ZSSR s „konečným riešením  židovskej otázky“. Tentoraz  prijal Nolteho argumentáciu.  Nejde o to, aby som Noltemu či  Festovi vyčítal takého porovnávanie, skôr si  myslím, že aj Fest sa takouto komparatistikou snažil celý  problém fašizmu, ale najmä obludnosť „konečného riešenia  židovskej otázky“ relativizovať. Aby zdôvodnil Fest možnosť  porovnávania obidvoch režimov, cituje prvého veliteľa ČEKY  M.Latsisa, ktorý hovoril o zničení buržoázie ako triedy.  A ako argument pre zatknutie využíval príslušnosť k určitej  spoločenskej triede. Podľa Festa je to základ chápania  červeného teroru. Tvrdí, že fašizmu i komunizmu pri  prenasledovaní nešlo o vinu či nevinu, ale len  o prenasledovania z dôvodu príslušnosti alebo k triede  (komunizmus - E.N.), alebo k rase (nacionálny socializmus  - E.N.)[66]. Polemizuje aj s tvrdeniami (napr. E.Jäckel,  I.Kershaw), že Hitler nebol priamo ovplyvnený Októbrovou  revolúciou. Argumenty však Fest uvádza len nepriame  - situácia v Mníchove v r.1918-9, tamojšia republika rád atď.  Fest prijíma aj Nolteho tvrdenie o kauzálnom vzťahu medzi  GULag-om a Osvienčimom. Oveľa závažnejšie je však to,  že Fest sa snaží predstaviť masové vraždenie ako niečo bežné.  Uvádza napr. Arménov, Kambodžu a i. Genocídu pokladá Fest za  historicky normálnu vec, do ktorej sa „zamotá“ každý  národ[67]. Dokonca dodáva „...Hitler a nacionálny socializmus  sú ešte vždy...viac mýt ako dejiny, a verejné vysvetlenie  smeruje predtým ako aj teraz viac k vyvolávaniu duchov, ako k poznaniu“[68]. Takými tvrdeniami Fest nielen relativizuje obludnosť  fašistického vraždenia, ale aj spochybňuje možnosť nejakej  interpretácie fašizmu, respektíve v každej interpretácii hľadá  len možnosť akoby sa znovu mali vyvolávať duchovia - v zmysle  pozor na fašizmus v Nemecku. V takomto vystúpení sa Fest  prejavil ako nemecký konzervatívny nacionalista, ktorý takto  zaútočil na všetkých (iste najmä ľavicu) „ktorí počuli v Nemecku aj  fašistickú trávu rásť“. Dodajme, že s kritikou Festa potom  vystúpila podobná skupina ako proti Noltemu. V pozadí jeho  vystúpenia je podľa nás aj snaha prestať už hovoriť  o probléme fašizmu. Nemecké nacionalistické  skupiny tiež chceli nájsť  pozitíva v nemeckých dejinách, ktoré by ovplyvňovali vedomie  Nemcov

Nolte, Fest či Hillgruber používali argumentáciu nemeckých nacionalistických konzervatívnych kruhov miesto toho, aby sa snažili o historickú analýzu. V samotnej diskusii o holokauste totiž neodzneli žiadne nové argumenty, len „nové konštrukcie“, ktoré však mali svoj „starý“ pôvod. „Historikerstreit“ ukázal aj skrytý rozmer nemeckého nacionalizmu, pokusu o vyrovnanie sa so svojimi dejinami, ktoré u žiadneho národa (najmä veľmoci) nemôže byť nejaké jednoduché.

Z hľadiska začiatkov holokaustu, ale aj ako príklad možných intencionalistických východísk sa mi javí ako relevantná osoba Adolfa Eichmanna, ktorého  H.Arendtová[69] popísala len ako byrokrata, ktorý len realizoval čo mu bolo nariadené. Už pri realizácii prvých opatrení proti Židom v III.ríši sa podľa mňa  jasne ukazuje, že to bol byrokrat s vlastnou iniciatívou (fantáziou), ktorý predostieral spolu so svojimi „kolegami“ vlastné návrhy na „riešenie“ židovského problému. Od jeho začiatkov v SD v  roku 1934, kde sa najprv v oddelení A II 112 zaoberal slobodomurármi, následne Židmi, môžeme sledovať jeho vystupovania v 30.rokoch, kde prichádza s návrhmi na riešenie a pôsobí aj ako školiteľ SD o budúcom riešení židovskej otázky[70]. Po anšluse Rakúska v marci 1938 ho nájdeme vo Viedni, kde od augusta 1938 riadi Centrálu pre židovské vysťahovalectvo[71], prostredníctvom ktorej sa stal najúspešnejším organizátorom núteného vysťahovalectva z III.ríše. Do mája 1939 zorganizoval vysťahovanie 100 000 Židov z „Ostmark-y“[72] – teda bývalého Rakúsku. Tzn. akonáhle mohol využiť situáciu, aby v praxi realizoval svoje predchádzajúce predstavy. (Už v „Centrále“ vo Viedni množstvo rozkazov bolo vydaných len ústne, pričom za úradníkov v tejto inštitúcii boli vybratí na nižšie funkcie zásadne Židia[73]).

Samotný Eichmann vedel v novembri 1938 o tom, že 28. a 29.10.1938 realizovalo nacistické Nemecko vyvezenie približne 17 000 poľských Židov na nemecko-poľské hranice, ktorých potom Poľsko postupne prijalo na  svoje územie[74]. Išlo o Židov, ktorých Poľsko chcelo zbaviť štátneho občianstva z dôvodu dlhodobého pobytu v zahraničí[75]. Aj vo Viedni boli sústredení takýto „poľskí Židia“, ale bol problém s ich dopravou na poľské hranice, keďže nemohli byť prevezení cez Československo, ostali nakoniec v bývalom Rakúsko až do vojny proti Poľsku[76].

Doterajší výskum jasne ukázal, že po prvej Viedenskej arbitráži 2.11.1938 prišiel Eichmann na Slovensko[77],  aby získal ďalšie skúsenosti s organizovaním deportácií Židov (v podstate podobná akcia ako spomenuté deportácie poľských Židov). Eichmann sa zúčastnil prípravy dokumentov na  deportácie[78], ktoré podpísal 4.11.1938 Jozef Tiso ako predseda autonómnej vlády a minister vnútra. Na Tisov pokyn bolo na územia, ktoré odstúpilo Česko-Slovensko Maďarsku deportovaných približne 7 500 Židov – včítane československých občanov[79].

         To znamená v osobe Eichmanna je jasne spojený antisemitizmus ako svetonázor – tým, že v rámci SD bolo vytvorené oddelenie, ktoré sa malo zaoberať aj Židmi ako nepriateľmi ríše, cez formovanie rozličných predstáv a programov ako „riešiť“ židovskú otázku, až k násilnému vysídľovaniu Židov z Rakúska po anšluse, k Eichmannovej pomoci na Slovensku v novembri 1938, k získavaniu skúseností gestapa a polície pri organizovaní núteného vysídlenia poľských Židov z ríše v októbri 1938 – z Viedne ich nemohli vyviesť, lebo ešte „zavadzalo“ Česko-Slovensko. V svojej činnosti Eichmann ďalej pokračoval v  centrále pre židovské vysťahovalectvo, ktorá bola vytvorená  po vzniku protektorátu v Prahe až k akcii Nisko (pokusu o deportácie na územie už obsadeného Poľska) a od nej k organizovaniu deportácií do vyhladzovacích táborov. Teda antisemitizmus ako rezonančná plocha (teda intencionalistický základ) a k tomu  postupné hľadanie konkrétnych postupov – učenie sa koordinácii rozličných policajných zložiek – prípadne inštitúcií ako tento problém „vyriešiť“. Aj keď výsledky výskumu vo vzťahu k začiatkom holokaustu a úlohe jednotlivých pretendentov – včítane Eichmanna – ešte nie sú konečné, predsa aj takto naznačený smer ukazuje skôr na intencionalistickú interpretáciu tohto relevantného historického, ale aj ľudského a morálneho problému 20.storočia.

          Isteže antisemitizmu môže existovať aj v parlamentnej demokracii, ale jedine v nacistických a fašistických režimoch a v diktatúrach sa v 20.storočí mohla otázka takejto eliminácie minority stať súčasťou vládnej politiky.

Ako prílohu uverejňujem dokumenty, ktoré dokazujú pobyt Adolfa Eichmanna na území Slovenska už na jeseň 1938. Tieto dokumenty boli doteraz neuverejnené, ba dokonca o Eichmannovom pobyte v Bratislave boli v historickej literatúre len malé narážky. Do jazyka dokumentov som nezasahoval. Z priestorových dôvodov som vynechal tie časti, ktoré sa nedotýkali židovskej problematiky.

 

 

 

Príloha

Dokument 1

Výpoveď JUDr. Juloslava Janeka 9.11.1938 na Policajnom riaditeľstve v Bratislave o príprave deportácii Židov s pomocou A.Eichmanna v Bratislave 4.11.1938

 

                                                     Zápisnica

 

 

napísaná dňa 9.novembra 1938 u prezídia policajného riaditeľstva v Bratislave za prítomnosti podpísaných. Vypočúvaný je

Dr. Juloslav J a n e k

Advokátsky koncipient, nar. dňa 19. septembra 1914 v Suchej Hore, okr. Trstená, prísl. do Dol. Kubína, slobodný, r.k., odvedený k čs. armáde, národnosti slovenskej , syn Jána a Anny,  rod. Šubíkovej, stálym bytom v Petržalke, Dostihová č.7.,  ktorý po napomenutí ku pravcde na otázky udáva toto:

         „Bolo to dňa 4. novembra 1938 v Petržalke, keď ku mne prišli z SS, že prišly rozhlasové propagačné vozy určené pre ministerstvo propagandy[80] v Bratislave. Keďže vozov nikto sa nechcel ujať a keď som bol v Bratislave toho dňa a nemohol som tu nikoho nájsť ako p. ministra Ďurčanského, ani p. red. Macha, ani p. Dra Falata, vrátil som sa zpäť do Petržalky, dal som rozkaz, aby sa vozy otočily a mňa za mojim vozom nasledovaly do Bratislavy. Na pasovej a colnej stanici na Štefánikovom moste som si nechal predvolať vedúceho úradníka coľnej stráže a zástupcu policie, kde som im oznámil, že jedná sa o propagačné vozy, ktoré boly dohodnuté s jednej strany p. min. Ďurčanským, Šaňom Machom a z druhej strany p. Goldbachom[81]  a zároveň boly spísané všetky čísla týchto vozov a oznámil som im tiež počet osôb, ktoré s vozami prechádzaly. Poznamenal som tiež, aby veci tieto hlásili ihneď svojim nadriadeným úradom, a poznamenal som, že ďalšie formality tejto veci sa týkajúce budú druhý deň vybavené. Technický personál od rozhlasových aut mal byť ubytovaný v Carltone, a kde ich skutočne čakali, pokiaľ sa na mená pamätám p. Goldbach a jeho spoločníci a pán Dr.Falath[82].

         Rozhlasové autá zo Štefánikovho mostu boly mnou a s istým p. inženierom ako vedúcim tejto celej technickej skupiny, odvedené na policajné riaditeľstvo v Bratislave. Boly to štyri rozhlasové vozy, jeden veľký osobný červený osmiválec a jeden väčší rozhlasový voz, ceľkom šesť vozov.

         Pripomínam, že dňa 4. novembra t.r. mali sme ujednanú schôdzu na 8. hod. do Carltonu a síce do izby č. 431. p.Goldbacha  a kde sme sa aj skutočne zišli, ja, Goldbach, Eichmann a Dr.Falath, kde sme mali prejednať dľa nemeckého vzoru zásady pre vyhostenie Židov do obsadeného územia. P. Eichmann[83], ktorý pracoval v Nemecku ako vedúci v židovskej otázke, dal nám už vyskúšané krátke návrhy a tieto potom zcelené a prispôsobené k pomerom na Slovensku, boly o 9. hod. predložené p. ministerskému predsedovi Dr.Tisovi[84].

(...)[85]

         Bol som prítomný asi dňa 3.novembra 1938 pri privítaní viedeňských gardistov[86] pod vedením Mutňanského[87] a Vávru[88] na Donnerovej ulici č.6. Medzi inými prítomnými bol tiež prítomný Dr.Falath, ktorý si vybral najodvážnejších šoférov-gardistov viedeňských na Donnerovej ulici, keď predtým bol mne poznamenal, že akýsi Klein má veľmi pekný voz – 8 válec – Ford, zelený a tento by potreboval pre reprezentáciu židovského oddelenia[89]. Tu som sa už dozvedel, že už zabavili gardisti viedeňskí, pravdepodobne na čele s Drom Falathom niekoľko vozov a žalovali sa, že sú to všetko malé vozy. Tu prehlásil Dr.Falath, že minister Dr. Ďurčanský, vzal zodpovednosť na činy viedeňských gardistov. Poznamenávam, že som dal návrh, aby auto Drašárove, ktoré je zabevené na policii, bol toto pridelené k židovskému oddeleniu, len aby si to Dr.Falath vychodil. O tomto nechcel počuť a žiadal ma, aby som ho zaviezol na niekoľko miest, kde parkovával Dr.Klein. Tak sme prišli ku Carltonu a tam mi povedal, aby som si zistil, kde sa nachádza auto Kleinove. Išiel som k telefonu, zatelefonoval som Kleinovi, bolo tak asi o 18.hod. a Klein mi prehlásil, keď som ho volal do Carltonu, že nemôže prísť, nakoľko má auto v oprave. Keďže som vedel, že jedná sa o Fordku a Falath naliehal, kde sa môže nachádzať, išiel som dole spýtať sa šoférov tam stojacich, kde sa opravujú Fordky. Bolo mi povedané, že v Central – garage. Na to ma požiadal Dr.Falath, že on musí ísť do Carltonu a že gardisti nevedia, kde je táto garáž, aby som ich tam zaviezol. Mená týchto dvoch gardistov nepoznám, ale mohol by som ich zistiť. Poznamenávam, že títo gardisti, keď som ich viezol, prehlásili, že už zabavili asi 4 vozy židovské, u koho to neviem, ale poznal som Ecksteinov voz, ktorý stál zabavený pred domom č. 22/b na Nám 1.Mája. Poznamenávam, že bol tam Dr.Eckstein, ktorý sa tam dostavil v záležitosti svojho zabaveného vozu a žiadal potvrdenie na zabavený voz, avšak tohoto drzým spôsobom vyhodili.

         Mám tiež vedomosť o tom, že asi 4. novembra 1938, keď som stál pre vládnou budovou, bola tam skupina Nemcov s p.inž. Karmasinom[90], keď tam prišiel inženier od lesnej správy z Prievidze s ponosou, že si vypožičal jeden voz Tatru 75, od bratov Lichtensteinov z Prievidze, aby si prišiel pre nové pokyny pre stranu Deutsche Partei. Viedeňskí gardisti mu v Bratislave zhabali voz, a sdelili mu tomuto inženierovi, aby cestoval vlakom domov. Tento inženier sa sťažoval u Karmasina a inž. Karmasin prišiel ku mne, aby som v tejto veci intervenoval a zariadil okamžité vydanie vozu menovanému inženierovi. Napísal som lístok s doporučením pre Karmasina na hlavné veliteľstvo gardy v Bratislave ihneď voz vydali a sa omlúvili. Či sa tak skutočne stalo, neviem udať, lebo o vec som sa ďalej nestaral.

         Pri tejto príležitosti pred vládnu budovu prišiel tiež p. Dr.Klein, ktorý sa informoval, keď počul rozprávať o židovských autach aj o jeho auto, že kde je jeho auto a čo sa s ním stalo. Pri tom ukazoval, že je prekrsteným Židom a že je členom nejakého katolického spolku, ďalej že vždy podporoval slovenskú národnú vec, že je vo styku s vedúcimi činiteľmi Slovenska a nevie, prečo mu toto auto bolo zabavené. Na to som mu povedal, ako sa to v takýchto veciach robilo, že my nemienime po nemeckom vzore konfiškovať židovské majetky, len  za to, že sú židovské, my sa držíme talianského vzoru, že Židia – Slováci – autonomisti, budú za svoje zásluhy o národnú vec slovenskú primerane odmenení. Poradil som mu, aby vyhľadal ním menovaným činiteľov a poslancov ľudovej strany, aby mu pár riadkami dosvedčili jeho činnosť a s týmto dokladom  aby sa obrátil na Hlinkove gardy.

         Moja výpoveď môže byť dosvedčená svedkami, ktorých si udám.

         Zápisnica po prečítaní schválená a podpísaná.

 

C.m.                                      zapisovateľka:                                   vypočúvaný

(nečitateľný podpis)                           (nečitateľný podpis)                  podpis Dr. Janek Juloslav

 

 

ŠOBA Bratislava, fond Ľudový súd, Dr.Juloslav Janek, Tľud 587/46

 

 

 

Dokument 2

Výpoveď Dr.Juloslava Janeka 14.11.1938 na Policajnom riaditeľstve v Bratislave o pobyte A.Eichmanna na Slovensku      

 

Zápisnica

 

Napísaná dňa 14.novembra 1938 u prezídia policajného riaditeľstva v Bratislave za prítomnosti podpísaných. Vypočúvaný je

 

Dr.Juloslav Ján Jozef Janek

 

advokátsky koncipient, nar. Dňa 19.IX.1914 v Suchej Hore, okr. Trstenáu, príslušný do Dolného Kubína, rim. kat., slobodný, odvedený, syn Jána a Anny rod. Šubíkovej, stálym bytom v Petržalke, Dostihová ul. Č. 7, ktorý po napomenutí ku pravdce odpovedá na otázky toto:

         „ Jednotlivým poznámkam nájdeným v mojich písomnostiach udávam toto:

(...)[91]

         S vedúcimi ľudmi časopisu „Völkischer Beobachter“ soznámil som sa osobne pri prvej organizačnej prehliadke Hlinkových gárd na Slovensku dňa 23.X.1938. Hlavným činiteľom je Dr.Stahlecker[92], asi 38-ročný, jeho podriadeným je Dr.Kuno Konrád Goldbach[93], asi 27-ročný. Okolo ních bolo viac ľudí, podľa mena: istý Polde, Wünsche, Eichmann, Schuster a iní. S týmito zástupcami nemeckej tlače a propagandy, ktorí sú odborníkmi v slobodomurárskej a židovských otázkach, pohyboval som sa v Bratislave a inde na Slovensku a zastával som funkciu tlmočníka i informátora pri ich rozhovoroch so slovenskými oficiálnymi činiteľmi.“

         Zápisnica po prečítaní schválená, skončená a podpísaná.

 

Zapisovateľka:                                      Vypočúvajúci:                        Vypočúvaný:

(nečitateľný podpis)                            (bez podpisu)                   (podpis Dr. Janek Juloslav)

 

ŠOBA Bratislava, fond Ľudový súd, Dr.Juloslav Janek, Tľud 587/46

 

 

 

Dokument 3

 

Článok o protižidovských prejavoch na Slovensku, včítane prvých deportácii a úlohy A.Eichmanna počas nich[94]. 

 

Das slowakische Volk zog die Aufmerksamkeit des nationalsozialistischen Deutschlands zu jener Zeit auf sich und gewann seine Sympathien, als die deutsche Presse ausführlich über die als „Anti-Golem Demonstrationen“ bekannten nationalsozialistischen und judenfeindlichen Demonstationen berichtete. Zur Zeit des schärtsten Benes-Terrors, als die Juden, Freimaurer und Tschechoslovaken alle Macht in der Hand hatten brachen in Pressburg plötzlich scharfe, gegen den judenfreundlichen Film „Golem“ gerichtete Demonstrationen aus. Tausende organisierte Demonstranten protestierten nicht nur gegen die Juden und griffen sie an, sondern wandten sich auch gegen die damalige Regierungerichtung und bekannten sich öffentlich zur Konzeption Hitlers. Die gesamte tschechoslovakische Presse ergriff die manifestierenden Nationalisten scharf an und forderte, dass sie als Hitleranhänger bestraft würden.

Diese grosse Manifestationen dauerten über eine Woche und waren so mächtig, dass zum Schluss die tschechische[95] Polizei weichen und das Spielverbot für den Golem-Film aussprechen musste. Die Maniffestationen waren nicht nur für die ehemal. ČSR eine grosse Ueberraschung, sondern sie hatten besonders in der Slowakei einen starken Nachhall. Die Führung, Organisation und Finanzierung dieser Demonstrationen lag bei dem damals jungen Dr. der Rehcte[96] Josef Falath, presse- und stimmung mässig wurden sie von dem damaligen redakteur Sano mach vorbereitet. Dei[97] klerikale Flügel der Hlinka-Partei, eignete sich nach dem eingetretenen Erfold das Verdienst an diesen Demonstrationen an, obwohl niemand aus dem Kreise sich an ihren beteiligt hatte. Von dieser Zeit an wuede im slovakischen Volke immer mehr und immer systhematischer die antijüdische Stimmung verbreitet und die Repräsentanten der Prager Regierung verfolgten immer schärfer die jungen Führer der slowakischen Nationalisten. Atmosphäre und Stimmung waren derart, dass eine einge Zusammenarbeit der Hlinka-Partei mit der Henlein-Partei erfolgte.

In diesen Stand der Dinge und in diese Stimmung hinein, fiel die Krise der ehemaligen CSR. Der verzweifelte Versuch Benes durch die Aufnahme der Slovaken in der Regierung, die Situation retten, scheiterte. Es war wiederum der Redakteur Sano mach, der in dieser kritischen Zeit nach Prag fuhr und dort die Demission des damaligen Ministers Matush Cernak durchsetzte. Es kam der 6.Oktober und die Slovakei erklärte offen, nicht weiter im Rahmen der ehemaligen zentralischen CSR leben zu wollen.

Es war dies der erste Schritt zur Verselbständigung. Die jungen slovakischen Nationalisten, welche weniger repräsentierten, dafür aber umsomehr arbeten wollten, drängten sich nicht auf Ministerstühle, sondern bereiteten zielstrebig eine selbständige Slovakei unter dem Schutze Adolf Hitlers vor. Sogleich nach dem 6.Oktober reisten Sano Mach, Dr.Falath und Dr.Durcansky nach Wien zu Minsiter Seiyss-Inqart. Schon bei diedem Besuch ersuchten diese jungen Nationalsiten um Hilfe und Schutz. Damit war deas Fundament zum heutigen Schutzverhältnisse gelegt.

Mit der Regelung der Judenfrage nach dem deutschen Muster und im Sinne der Nürnberger Gesetze war Dr.Falath betreut, der mit der Lösung auch begann. Zusammen mit einem der besten deutschen Fachmänner in der Judenfrage, mit dem Hauptsturmführer Adolf Eichmann arbeitete er Judengesetze auf Grund der Nürnberger Prinzipien aus. Die Beiden liessen diese Arbeit auch von damaligen Ministerpräsidenten Dr.Tiso genehmigen. Nach Zeiten des Wohlstandes und Ruhmes der Juden in der ehemaligen CSR ordnete Dr.Falath die Verhaftung aller vermögenden Juden in der Slovakei und die Abschiebung aller jüdischen Emigranten[98] an, sie vorher in der ehemaligen CSR den grössten Schutz genossen hatten. In der ganzen Slovakei wurden im Sinne dieser Anordnung alle reichen Juden eingesperrt und tausende jüdischen Emigranten wurden in jene Gegenden transportiert, die an Ungarn fallen sollten.

Die Kraft der Freimaurer, des Tschechoslovakismus und des jüdischen Kapitals war aber zu jener Zeit noch bedeutend. Diese Flemanten kamen mit Gruppen der Klerikalen zusammen. Durch verschiedene Intrigen gelang es nicht nur Dr.Falath zu entfernen, sondern gerade Dr.Durcansky und andere liessen die Juden wieder frei und gestatteten den ausgewissenen Emigranten die Rückkehr nach der Slowakei. Bekannt ist der Auftritt und konflikt zwischen Dr.Falath und dem damaligen Minister Dr.Durcansky, welcher dem Dr.Falath in Anwesenheit des Adolf Eichmann die scharfen Massnahmen gegen die Juden zu Vorwurf machte. Die gennante Herren ordneten hierauf der Polizei an, dass Dr.Falath der Pass abgekommen wurde, und zwar mit der Begründung, er dürfte nicht nach Wien reisen und dort mit deutschen Persönlichkeiten zusammenkommen, denn durch die Verfolgung der Juden erleide die Slovaken starken wirtschaftlichen Schaden. Die klerikale Glique schloss sich zu engster Zusammenarbeit mit den Repräsentanten der Tschechoslovakismus, des Juden- und Freimaurertums zusammen.

(...)[99]

 

 

 

Dokument 4

Nedatovaný list Dr. J.Falátha, v ktorom vysvetľuje prípravu deportácii Židov v novembri 1938, včítane zaisteresovania A.Eichmanna do ich prípravy

 

Úradný záznam.

         V spisoch býv. ÚŠB proti Dr.Falatovi sa nachádza podanie obvineného, ním vlastnoručne podpísané, kde  na svoju obranu uvádza, že dňa 3.nov.1938 na porade v hoteli Carlton sa dohodol s SS-Obersturmführerom Adolfom Eichmanom a Dr.Jozefom Kirschbaumom, taktiež s Ing.Karmasinom, s Machom a s inými, že podniknú opatrenia na riešenie židovskej otázky v tom smysle, že časť židov vyvezú na územie, ktoré malo byť odstúpené Maďarsku, čo neskoršie aj prevádzali.

         4.decembra 1946

                                                     referent

                                                     František Chorvat

                                                     (nečitateľný podpis)[100]

 

 

Bol som obvinený z nasledujúcich vecí[101]:

1./ Previedol som na vlastnú päsť známe opatrenia proti židom.

2./ Hovoril som vo spoločnosti, že sa ponáhlam, lebo idem dávať rozum p. min. predsedovi Dr.Tisovi.

3./ Vyjednával som v poisť. Sekuritas v mene vlády a žiadal som Kč. 20.000,-

4. / Na jednej strane pokračujem vraj prísne proti židom a na druhej ich zase protežujem a beriem od nich úplatky.

5./ Odobraný mi bol cestovný pas a to vraj na žiadosť Nemcov, lebo som sa v Nemecku stýkal s podozrivými idividuámi.

6./ V mene p. min. Dra. Ďurčanského vybavoval som bez jeho poverenie isté záležitosti.

         Ani jedno toto obvinenie nezodpovedá pravde a je tendenčne vymyslené. Ide tu o česť človeka, ktorú pošpiniť je ľahko, ale napraviť veľmi ťažko. V dobe boja do 6-ho X.1938 bol som vždy v prvých radoch, viedol som takmer všetky naše demonštrácie a nikdy som sa proti strane neprehrešil. Už aj vzhľadom na toto úctive žiadam a prosím aby bolo všetko v mojej prítomnsoti prísne vyšetrené. Prehlasujem, že jestli som sa dopustil len toho najmenšieho priestupku, žiadam najprísnejší trest. V opačnom páde prosím, o moju rehabilizáciu a o prísne potrestanie zlomyseľných na cti utrhačov.

         ad 1./ Ohľadom židovskej otázky mal som porady s p. SS Obersturmführerom Adolfom Eichmannom t.č. šéfom ústredne pre vysťahovanie židov v Rakúsku, a s ktorým ma soznámil p. Kuno Goldbach v Slovenskej lige za prítomnosti p.min.Dra.Ďurčanského, Šaňa Macha. Celú židovskú otázku sme dôkladne prebrali a pripravili. Dňa 3-ho XI. Prišiel p. A.Eichmann s p.K.Goldbachom a znovu sme pokračovali v rokovaniach v Carltone a síce za prítomnosti p.Dra.Kirschbauma a neskôr za prítomnsoti p.štátneho sekretara inž.Karmasina red.Mottla.

         Toho istého večera vyhľadal som p.min.predsedu Dra. Jozefa Tisu spolu s p. A.Eichmannom, K.Goldbachom a Dr.Kirschbaumom pričom som uviedol, že na Slovensku je mnoho židovských emigrantov a tulákov, ktorých je treba jako nebezpečných zneškodniť a dopraviť ich na južné Slovensko.

         Na žiadosť p. min. predsedu prišli sme na krajinský úrad asíce dňa 4-ho XI. O 9 hod. A to s p. A.Eichmannom a K.Goldbachom. Tu predložil som už vypracovaný plán ohľadom známeho opatrenia, ktorý p. min. predseda preštudoval, tento schválil a poveril ma vedením celej záležitosti. Pri tejto príležitosti som uviedol, že idem s vecou k p. polic. prezidentovi, ktorý je odborníkom v cudzineckých záležitostiach a tam všetko prevediem.

         Na polic. riaditeľstve prišiel som p. Dr.Juskovi s p.K.Goldbachom a A.Eichmannom. Vysvetlil som mu, že mám previesť predmetné nariadenie a to z príkazu p. min. predsedu. Zároveň som mu sdelil, že v páde potreby má telefonický ihneď zavolať p. min. predsedu Dra.Tisu. Návrh bol na policajnom riaditeľsve preložený do slovenčiny a telefonogramom sdelený na celé Slovensko.

         Všetko to čo som hore uviedol stalo sa v prítomnsoti p. Adolfa Eichmanna a K.Goldbacha, ktorí boli nápomocní lásk. radami.

         Večer 4-ho XI. prišiel p. Jul. Stano, p. Dr.Koso a p. Dr. Klinovský informovať sa p.Dr.Juskovi o veciach, lebo vraj prichádzali rôzne dotazy ohľadom telefonogramu z celého Slovenska. Stalo sa vraj nedorozumenie, že neboli o veci tiež informovaní. Vzhľadom na to, že tu išlo o nariadenie p. min. predsedu Dra. Tisu, jako ministra vnútra, jako aj hlavne preto, že toto nariadenie bolo treba preložiť do slovenčiny, sdeliť ho celému Slovensku a ešte ten istý deň do 24-ej hodiny previesť nesdelil som záležitosť p. Jul. Stanovi a spol. Ani som nevedel, že je potrebné tak učiniť, nakoľko potom čo som prišiel s touto záležitosťou na policajné riaditeľstvo a medzitým čo sa nariadenie prekladalo a pripravovalo mohla tak urobiť polícia a mohla to v prípade potreby sdeliť p. Dr.Klinovskému.

         Na to bez môjho vedomia odoslaný bol však druhý telefonogram, ktorým sa prvý čiastočne menil a dopňoval. Toto sa stalo bez môjho vedomia a ja medzi tým dával som z policajného riaditeľstva na dotazy z celého Slovenska pokyny a informácie v zmysle prvého telefonogramu. Takto sa stalo, že v druhom telefonograme nariadené bolo, aby všetci židia boli vypovedaní a to urýchlene do svojich domovských obcí. V páde by sa bol tento druhý telefonogram previedol bol by nastal nie len hospodársky chaos, ale na pr. v samej Bratislave bol by bývalo ihneď najmenej 20.000 nezamestnaných pri čom by sa vlastne veci vôbec nebolo pomohlo. Táto chyba stala sa preto, že sa tu chcelo pokračovať bez praktickej rady a pomoci horeuvedených pánov z Nemecka, ktorý tu boli prítomní.

         Na to neviem z akého pádu a odkiaľ začalo sa rozchyrovať, že predmetné nariadenie som vydal sám bez akéhokoľvek príkazu. Nemci mali vraj so mnou na polícii úradovať atď. Vo skutočnosti bol so mnou na polísií p. K.Goldbach a A.Eichmann, ktorí prišli so mnou na policajné riaditeľstvo priamo od p. min. predsedu. Na polic. riadit. Radil som sa s menovanými pánmi o ďalšom praktickom postupe bez toho, že by sa boli títo miešali do môjho úradovania. Medzitým prišiel na krátku návštevu do mojich úradovní Dr.Stählecker so svojim sprievodom, odkiaľ však za krátko odišiel (k) p. min. Dr.Ďurčanskému.

         Do dnešného dňa sa stále tvrdí a povráva, že všetko som previedol na vlastnú päsť. Myslí, že už aj k vôli pp. uvedených pánov z Nemecka bolo by potrebné celú vec dať do poriadku, lebo oni, ktorí nám lásk. praktickými radami pomáhali a boli pri všetkom osobne prítomní, iste nevedia pochopiť tieto zlomyseľné chýry a pomluvy.

         ad 2./ O tom nemám vôbec žiadne vedomosti. Treba by bolo vec vyšetriť a toho, kto to rozchyruje potrestať.

(...)[102]

         ad 5./ Neviem si predstaviť, prečo by Nemci žiadali odobrať môj pas, keďže v Nemecku rozprával som s p. Dr.Foltem SS Obersturmführerom, s p. Adolfom Eichmannnom SS Obersturmführerom, vedúcim Centralstelle für jüdische Auswanderung, resp. jeho zástupcom, jako aj čo som uviedol s p. Drom. Stahleckerom a Kunom Goldbachom. S nikým iným som v Nemecku nerozprával a bol som stále vo spoločnosti aspoň jedného z uvedených pánov. Do Nemcka išiel som dňa 7-ho XI. 1938 na výslovné pozvanie, za tým účelom, aby som si prezrel v praktickom živote die Centralstelle für  jüdische Auswanderung in Wien a mal ísť so mnou aj p. advokát Virsík, očom bol dňa 5-ho XI. v ministerstve pravosúdia p. min. Dr.Ďurčanský upovedomený a usrozumený.

         ad 6./ O tom že by som bol voľačo konal v mene p. ministra Dra. Ďurčanského a bez jeho poverenia nemám vedomosti a sú to tiež iba tendenčné pomluvy.

         Židom a slobodomurárom veľmi na tom záležalo, aby ma  takýmto spôsobom pošpinili a znemožnili. Toto však sa im nesmie podariť, lebo ako dobre vieme, že tieto isté spôsoby používali proti naším ľuďom ešte pred 6-tym októbrom. Preto ešte raz prosím a úctive žiadam všetky veci podrobne a prísne vyšetriť a som presvedčený, že sa na 100% dokáže moja nevina.

                                                                      (vlastnoručný podpis Faláth)

 

Archív ministerstva vnitra České republiky (na Struze), H 533, 10 – P – 15/2.

Časť dokumentu sa nachádza aj v Archíve Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond VIII, kartón 8, pr.č.36/64, sig. B/6 Nemci.

 

 

Dokument 5

Výpoveď A.Macha o  deportáciách Židov v novembri 1938

Protokol o výpovedi odsúdeného 3.3.1961.

A.Mach

Otázka: Od kedy sa začalo vo vedení HSĽS uvažovať a konať v tzv. riešení židovskej otázky[103].

Odpoveď: Protižidovské nálady boli v kruhoch HSĽS už v dobe prvej republiky. Niekedy začiatkom nov.1938 som sa dozvedel od svojej manželky A.Machovej, rod.Čekanovej,  že sestra istého MUDr.Kurz, ktorý ošetroval predtým moju ženu, bola ako židovka vyvezená na nejaké kukuričné pole na slov.-maď. hraniciach. Ten istý deň večer som mal v Bratislave verejný prejav, kde som hovoril proti židom, avšak toto som uvádzal ako príklad, ako si HSĽS „riešenie tejto otázky“ nepredstavuje. Bolo to totiž tak, že v Bratislave sa v tej dobe pohyboval nacistický spravodajský exponen Laurenc Carbus, ktorý bol vo veľmi úzkom styku s Dr.J.Falatom a s ďalšími členmi HSĽS. V noci[104], ktorá predchádzala sdeleniu mojej manželky, ktoré som uviedol, dostavil sa tento Dr.J.Falat[105], Carbus a ešte jeden Slovák k žurnálnemu dôstojníkovi policajného riaditeľstva v Bratislave a oznámili mu, že bolo zasadnutie „autonómnej“ vlády kde bolo rozhodnuté toto: Do určitého termínu majú byť z pohraničných okresov[106] vyvezení všetci židia na maďarské hranice. Nespomínam si presne, ale je možné, že to boli aj ďalšie okresy, lebo si matne spomínam, že v tejto veci mi niekto telefonoval z Trenčína. V tomto zmysle bol potom z policajného riaditeľstva rozoslaný telefonogram na okresy, aby akcia bolo ihneď prevedená. Poznamenávam, že nešlo o noc, pred mojím verejným prejavom, ale o nejakú skoršiu noc. Akcia, ktorá bola vlastne súkromnou akciu CARBUSA a FALÁTHA dostala tým, že zneužili policajné riaditeľstvo v Bratislave, úradný charakter. Pri tom dávali akcii náter, akoby šlo o opatrenie  „autonómnej“ vlády. Vspomínam si, že vtedy aj ríšskonemecké noviny, asi z popudu  v Bratislave pôsobiaceho Kuno Goldbacha, ktorý vystupoval ako redaktor „Völkischer Beobachter“ se veľmi pochvalne vyjadrovali o tejto akcii slovenskej vlády na riešení židovskej otázky. Je skutočnosťou, že vtedy ešte nešlo o vládny akt[107].

Otázka: Predkladám vám fotokopiu zo súdneho spisu odsúdeného FALÁTHA, v ktorej tento mimo iného hovorí ad 1/ ohľadne židovskej otázky mal som porady s p. SS Obersturmführerom Adolfom EICHMANNOM t.č.šéfom ústredne pre vysťahovanie židov v Rakúsku. Vyjadrite sa k tomuto dokumentu[108].

Odpoveď: Autora dokumentu Dr.Jozefa Falatha som osobne veľmi dobre poznal. Aj keď si presne nespomínam na osobu EICHMANNA, je nepochybné, že k jednaniu, tak ako ho FALATH popisoval za Slov.štátu došlo. Pokiaľ uvádzam za Slov.štátu, mám na mysli čas, keď bol dokument napísaný. V dokumente uvedené jednania však prebehli za tzv.autonomie. Pokiaľ som vpredu uviedol, že na polic.riaditeľstva prišiel FALATH s Carbusom a ďalšou osobou, na ktorú som si nemohol spomenúť, šlo zrejme o GOLDBACHA, ktorého som si ľahko mohol zameniť za CARBUSA, lebo s ním FALATH bol v stálom spojení. Nepochybujem, ak to uvádza v svojom vtedajšom zdelení FALATH, že treťou osobou, na ktorú som si nemohol spomenúť, bol EICHMANN. Ja sám som o celej akcii usúdil, lebo som FALATHA poznal ako  pritižidovského fanatika, že kruhy okolo Himmlera využili túto skutočnosť a že CARBUS, ktorého som sám nazýval zloduchom, získal FALATHA s ktorým sa veľmi zblížil k prevedeniu tejto akcie. Poznamenávam, že CARBUS, ktorý pracoval pre nacistov spravodajsky, vystupoval v dobe „autonomie“ ako novinár. Nepamätám si presne, však ktoré noviny presne „zastupoval“. Potvrzujem na s.4 uvedeného dokumentu napísané tvrdenie FALATHA, že on osobne by si nedovolil na „vlastnú päsť“ túto akciu previesť a že jednal z popudu svojich nemeckých priateľov.

(...)[109]

 

Protokol ukončený, schválený a podpísaný  o 14,45 hod.

Vypočúvajúci:                                   Svedok:                                              Vypočúvaný:

(nečitateľný podpis)                          (nečiteľný podpis)                    (podpis A.Macha[110])

 

 

 

Zusammenfassung
Intentionalisten, Funktionalisten, Anfänge des Holocaust und Adolf Eichmann

 

Die Diskusion von Intentionalisten und Funktionalisten  hält ebenfalls seit den 60-er Jahren an und im Grunde  genommen beteiligten sich an ihr die bedeutendsten Vertreter  der Interpretation der Faschismus in der BRD. Sie setzt bis  zum heutigen Tage fort.

Wir könnten die Genesis der intentionalistischen  Richtung schon seit den 50-er Jahren in den Arbeiten von  K.Sontheimer, und H.Grebing sowie der damaligen Arbeit von  M.Broszat verfolgen. Intentionalisten (K.D.Bracher,  A.Hillgruber, E.Jäckel, H.Krausnick u.a.) sehen eine direkte  Verbindung zwischen Hitlers Weltanschauung und der NS-Innen-  und Aussenpolitik. Grundsätzlich festgelegte anfängliche  Ziele, bekannt aus "Mein Kampf", dem sogennanten Zweiten  Buch, oder aus  Hitlers Reden wurden ihrer Ansicht nach im  Jahre 1933, nach der Machtergrefung systematische in die  Praxis umgesetzt. Die Rolle Hitlers innerhalb des  faschistischen Systems erscheint den Intentionalisten so  dominant, dass z.B. K.Hildebrand meinte, dass "es notwendig  sei, über den Hitlerismus und nicht über den  Nationalsozialismus zu sprechen". Den Begriff "Hitlerismus"  benutzt später z.B. auch E.Jäckel (z.B."Die zweifache  Vergangenheit"). Die Intentionalisten sehen und konstatieren   also eine klare Kontinuität zwischen Hitlers Weltanschauung  und seiner Politik. Diese Auffassung begegner einer  polemischen Kritik der Funktionalisten.

Die Funktionalisten (durch einige Autoren, z.B. E.Syring  als Strukturalisten bezeichnet)  umgekehrt sehen keine unbedingte Verbindung zwischen den  ideologischen Leitsätzen der Nazis und den politischen  Entscheidungen innerhalb des "Dritten Reiches". Sie meinen,  dass politische Entscheidungen nicht aus einem im voraus  festgelegten Plan resultieren, sondern dass solche  Entscheidungen funktionsmässig miteinander in Verbindung  stehen. Das ständige Überschneiden von Kompetenzen als auch  der ständige Druck einer Vielzahl von Behörden innerhalb des  Systems begrenzte ihrer Meinug nach unbestritten die  Führerkompetenz von Hitler. Hitlers Politik und seine  Befehle, meinen die Funktionalisten, nehmen der Charakter  einer geplanten Politik mit bestimmten Zielen nur mittels  einer raffiniert ausgearbeiteten und angewandten Propaganda  an. Das Nazisystem war ihrer Meinung nach chaotisch und  wichtige Entscheidungen resultierten öffers aus dem Druck  unterschiedlicher, (sich gegeneinander) konkurrierenden  Institutionen und Instantzen. Es existierte kein zentraler  Plan, oder genaue von oben aufoktroyierte Entscheidungen. Die  Auffassung erreicht ihrer Höhepunkt bei H.Mommsen durch seine  Meinung über Hitler als einen schwachen Diktator. Zu den die  Funktionalisten gehört auch M.Broszat. Die Polemik dieser  beiden Richtungen zeigte eine innere Widersprüchlichkeit des  faschistischer Regimes. Ihre Bemühungen um eine  monokratische oder polykratische Auffassung des  faschistischen politischen Systems vertieften das Verständnis  der Machtmechanismen. Ich neige zu der Vorstellungen des  Intentionalismus. Ebenfalls in bezug auf das Problem des  Chaoses im Regime. Das System der Herrschaft Hitlers war eigen, das Hitler die Konflikte zwischen den Institutionen benutzte, seine Position zu festigen und als entscheidende Autorität (Superarbiter) zu wierken. Die  Rolle des Führers im faschistischen System bedeutet dann  wirklich eine monokratische Herrschaft des Führers, unter der  sich eine Polykratie einzelner gegeneinander konkurrierenden Institutionen befindet.

Aus intentionalistischer Sicht kann man zum Problem Holocaust sagen, daß sich Eichmann hauptsächlich in der zweiten Hälfte der 30er Jahre mit dem Problem der jüdischen Kommunität  im nationalsozialistischen Deutschland und mit der Lösung dieser „Frage“ auseinandersetzte. Eichmann verfaßte einige Aufsätze über die „Lösung der jüdischen Frage“, hielt Vorträge, organisierte ideologische „Schulungen“ zur Vorbereitung der sog. Lösung dieser Frage.

Eichmann leitete im Jahre 1938 die „Zentrale für jüdische Auswanderung“ in Wien. Der bisherige Birokrat des SD konnte endlich nach dem Anschluß Österreichs an Deutschland im März 1938 die zwangläufige Auswanderung der in Österreich lebenden Juden in die Praxis umsetzen. Als Leiter der Wiener „Zentrale“ für Auswanderung wurde er zum „erfolgreichsten“ Organisator der Zwangsauswanderung der Juden aus dem nationalsozialistischen Deutschland. Eichmann selbst wußte im November 1938, daß Ende September 1938 die polnischen Juden aus Deutschland an die deutsch - polnische Grenze abgeschoben wurden, die dann nach und nach von der polnischen Seite aufgenommen wurden. Diesen Juden entzog der polnische Staat die Staatsbürgerschaft bzw. wollte in absehbarer Zeit diese Maßnahme durchführen.

Sobald es nach dem Wiener Schiedsspruch zu willkürlichen Angriffen gegen die Juden kam, war Eichmann sofort bereit, sich an den Judendeportationen aus der Slowakei zu beteiligen, um weitere Erfahrungen mit der Realisierung der jüdischen Frage außerhalb Deutschlands zu sammeln.  Der autochtone slowakische klerikale Antisemitismus schuf bereits im November 1938 ausreichende Resonanzfläche für die Anwendung der radikalen „Methode“ der sog. Lösung der jüdischen Frage.

 

 

Preložila: Mgr. K.Psicová

Recenzoval: PhDr.I.Kamenec, CSc.

HÚ SAV v Bratislave

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


[1] K historiografii o fašizme a nacizme pozri GREBING, H.: Aktuelle Theorien über Faschismus und Konservativismus. Eine Kritik. Stuttgart 1974. HILLGRUBER, A.: Endlich genug über Nationalsozialismus und Zweiten Weltkrieg? Düsseldorf 1982. KERSHAW, I.: Der NS-Staat. Hamburg 1989. KŰHNL, R.: Faschismustheorien. Heilbronn 1990. NIŽŇANSKÝ, E.: Interpretácie fašizmu historiografiou SRN (1945-1990). Nitra 1995. SAAGE, R.: Faschismustheorien. Eine Einführung. München 1981. SCHREIBER, G.: Hitler-Interpretationen 1923-1983. Ergebnisse, Methoden und Probleme der Forschung. Darmstadt 1983. SCHULZ, G.: Faschismus – Nationasozialismus. Versionen und theoretische Kontroversedn 1922-1972. Frankfurt a.M.1974.

[2] Autor je žiakom Doc.PhDr.H.Tkadlečkovej z FF UK Bratislava, ktorá zastáva názor (prijatý aj autorom tento štúdie), že fašizmus i nacizmus sú typologicky podobné režimy. „Predovšetkým pojem fašizmus používam nielen pre Taliansko, ktoré je jeho kolískou, ale aj pre Nemecko, kde sa rozvinul do najextrémnejšej podoby,...Zároveň poznamenávam, že tým nechcem negovať rozdiely, ktoré sa v jednotlivých fašistických štátoch prejavili (rozsah teroru, ideológia a pod.), ale som presvedčená, že politické režimy a politické prúdy nemusia byť identické, aby sme ich mohli pokladať za typovo rovnaké.“ Pozri TKADLEČKOVÁ, H.: Historické súvislosti vzniku fašizmu. Text 2/1994, s.29. V svetovej historiografii je jedným z najznámejších predstaviteľov typológie fašistických režimov E.Nolte. Pozri NOLTE, E.: Fašismus ve své epoše. Argo 1999. Pozri aj niektorý z historiografických prehľadov uvedených v poznámke č.1.

[3] MASON, T.: Intencion and Expanation: A Current controversy about the Interpretation of National Socialism. In: Der „Führerstaat“. Mythos und Realität: Studien zur Struktur und Politik des Dritten Reiches. Hrsg.G.Hirschfeld – L.Kettenacker. Stuttgart 1981, s.23-42. SYRING, E.: Intentionalisten und Strukturatlisten. Von einem noch immer ausstehenden Dialog. In: Die Schatten der Vergangenheit. Frankfurt a.M./Berlin 1992, s.169-194.

[4] KERSHAW, I.: Der NS – Staat. Hamburg 1989, s.126.

[5] FRIEDLÄNDER, S.: Einführung. In: Fleming, G.: Hitler und die Endlösung. Frankfurt a.M.1987, s.XVI.

[6] HEYWOOD, A.: Politické ideologie. Praha 1994, s.11.

[7] HILDEBRAND, K.: Monokratie oder Polykratie. Hitlers Herrschaft und das Dritte Reich. In: Der „Führerstaat“. Mythos und Realität: Studien zur Struktur und Politik des Dritten Reiches. Hrsg.G.Hirschfeld – L.Kettenacker. Stuttgart 1981, s.73-97. Pojem hitlerizmus použil aj ďalší intencionalista Eberhart Jäckel. Pozri JÄCKEL, E.: Die zweifache Vergangenheit. Zum Vergleich politischer Systeme. Bonn 1992, s.7n.

[8] BRACHER, K. D.: Die deutsche Diktatur. Entstehung, Struktur, Folgen des Nationalsozialismus. Köln-Berlin 1972, s.60.

[9] JÄCKEL, E.: Hitlers Weltanschauung. Entwurf einer Herrschaft. Tübingen 1969.

[10] BROSZAT, M.: Der Nationalsozialismus. Weltanschaung, Programm und Wirklichkeit. Stuttgart 1960, s.26n.

[11] BROSZAT, M.: Soziale Motivation und Führer-Bindung des Nationalsozialismu. In: Vierteljahreshefte für Zeitgeschichte, 18, 1970, s.408. Pozri aj HILLGRUBER, Andreas: Endlich genug über Nationalsozialismus und Zweiten Weltkrieg? Düsseldorf 1982, s.26.

[12] HILLGRUBER, A.: Die gescheiterte Grossmacht. Eine Skizze des Deutschen reiches 1875-1945. Düsseldorf 1980, s.77-8.

[13] HILLGRUBER, A.: Deutschlands Rolle in der vorgeschichte der beiden Weltkriege. Göttingen 1979, s.68.

[14] HILLGRUBER, A.: Zum Forschungstand über die Geschichte des Nationalsozialismus: In: Auswärtigen Amt – Informationen für die Auslandsvertretungen. Beilage zum Blauen Dienst, 7, 1975, s.14.

[15] HILDEBRAND, K.: Das Dritte Reich. München 1991, s.16.

 

[16] Tamže, s.53.

[17] HILDEBRAND, K.: Nationalsozialismus ohne Hitler? In: Geschichte in Wissenschaft und Unterricht, 31, 1980, s.292. Pozri aj HILDEBRANT, K.: Der „Fall Hitler“. In: Neue politische Literatur, 14, 1969, s.375-386. HILDEBRAND, Klaus: Monokratie oder Polykratie. Hitlers Herrschaft und das Dritte Reich. In: Der „Führerstaat“? Mythos und Realität: Studien zur Struktur und Politik des Dritten reiches. Hrsg. G.Hirschfeld – L.Kettenacker. Stuttgart 1981, s.73-97.

[18] MOMMSEN, H.: Aufstieg der NSDAP und nationalsozialistisches Herrschaftssystem. Eine Problemskizze. In: Hitlerwelle und historische Fakten. Königstein 1979, s.26.

[19] Tamže, s.29

[20] MOMMSEN, H.: Nationalsozialismus. In: Sowjetsystem und demokratische Gesellschaft. (Bd.IV.) Freiburg 1971, s.702.

[21] JÄCKEL, E.: Hitlers Weltanschauung. Entwurf einer Herrschaft. Tübingen 1969, s.58-9.

 

[22] GOLDHAGEN, D. J.: Hitlerovi ochotní katani. Praha 1997. Pozri recenziu Goldhagenovej knihy od H.Tkadlečkovej in: Studia historica Nitriensia VI/1997, s.256-259.

[23] Pozri JASPERS, K.: Otázka viny. Praha 1991.

[24] Pozri BROWNING, Ch.: Ganz normale Männer. Reinbeck bei Hamburg 1996.

[25] K diskusii o Goldhagenovi pozri SCHNEIDER, M.: Die „Goldhagen-Debatte“. Ein Historikerstreit in der Mediengesellschaft. Bonn 1997. SCHOEPS, Julius H.: Ein Volk von Mördern? Die Dokumentation zur Goldhagen-Kontroverse um die Rolle der Deutschen im Holocaust. Hamburg 1996.

[26] Pozri napr. KRAUSNICK, H.: Die Judenverfolgung. In: Anatomie des SS-Staates. (Bd.2). München 1984, s.235-366.

[27] BROSZAT, M.: Hitler und die Genesis der Endlösung. In: Vierteljahreshefte für Zeitgeschichte, 25, 1977, s.746-9.

[28] MOMMSEN, H.: National-Socialism: Continuity and Change. In: Fascism: A Reader´s Guide. London 1979, s.179. MOMMSEN, H.: Die Realisierung des Utopischen:  Die „Endlösung der Judenfrage“ im „Dritten Reich“. In: Der Nationalsozialismus und die deutsche Gesellschaft. Hamburg 1991, s.184-232.

[29] IRVING, D.: Hitler´s War. London 1977.

[30]Jeho otec Ernst v.Weizsäcker bol štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí  fašistického Nemecka v r.1938-43, potom veľvyslancom vo  Vatikáne. Bol odsúdený na Norimberskom procese, pričom syn  Richard patril k jeho obhajcom. Richard v.Weizsäcker  zastával aj po rokoch názor, že otec napriek zastávanej  funkcii neslúžil nacistom. Do funkcie išiel preto, aby  zabránil vojne. Prečo však potom neodstúpil, keď začala?  Diskusia o týchto problémoch bola tiež jedným z  "vedľajších produktov" celého historického sporu.

 

[31] WEIZSÄCKER, R.v.: Von Deutschland aus. Berlin 1985, s.11-35.

[32] Die Welt, 1.10.1986.

[33] pozri BROSZAT, M.: Plädoyer für eine Historisierung des  Nationalsozialismus. Merkur 39, 1985, s.373-385.

 S touto tézou nakoniec vystúpil pracovník Institut für  Zeitgeschichte München G.Mai na prednáške už 12.1.1984.  Pozri aj Geschichte und Gesellschaft 12, 1986, s.213-234.  Nakoniec s podobnými názormi vystupujú aj mnohí politickí nacionalistickí politici – ako príklad možno uviesť aj rakúskeho Haidera.

[34] BROSZAT, M.: Bayern in der NS-Zeit. Bd.I.-VI. München 1977-1983.

[35] Ďalšími boli napr. problém slobody vedeckého výskumu, problém konca vojny 1944/45, tzv. „Mittellageposition“ Nemecka a i.

[36] POKATZKY, K.: Paul, Shaul = Erfahrungen mit der deutschen  Verdrängung; Ein Historiker aus Tel Aviv in Berlin. Die  Zeit 16.5.1986.

 

[37] NOLTE, E.: Vergangenheit, die nicht vergehen will. FAZ  6.6.1986. Pozri aj NOLTE, E.: Vergangenheit, die nicht vergehen  will. In: Historikerstreit...c.d.,  s.39-47.

 

[38] Pozri WEHLER, H.-U.: Entsorgung der deutschen  Vergangenheit? München 1988, s.38-45

 

[39] NOLTE, E.: Between Myth and Revission? The Third Reich in  the Perspektive of the 1980. In: KOCH, H.W.: Aspects of  the Third Reich. London 1985, s.17-38.

 

[40] NOLTE, E.: Der europäische Bürgerkrieg 1917-1945.  Nationalsozialismus und Bolschewismus. Frankfurt a.M./  Berlin 1987.  V tejto knihe tvrdil: „...nacionálny socializmus nie je nemecká záležitosť,  ale reakcia na elementárne ohrozenie komunizmom.“ (s.17). Strach z komunizmu podľa neho monokauzálne sformoval fašizmus. Vo vzťahu k Hitlerovi, resp. jeho svetonázoru tvrdí, že  „...strachom a nenávisťou vyplnené vzťahy ku komunizmu boli  skutočne ...stredom Hitlerovej ideológie. On (rozumej Hitler  - E.N.) artikuloval so zvlášť intenzívnym spôsobom, čo  pociťovali mnohí nemeckí a nenemeckí druhovia...“ Hitler  bol podľa Nolteho presvedčený, že našiel lepšiu a  trvalejšiu odpoveď na výzvu komunizmu ako západné demokracie.  S týmto jeho tvrdením skoro výnimočne môžeme súhlasiť. Tvrdením „...boľševizmus bol pre nacionálny socializmus  strašným obrazom a súčasne vzorom (Vorbild) (s.21-2)  Nolte prenáša všetku zodpovednosť vedúcich predstaviteľov nacistického  Nemecka na Sovietsky zväz, pretože III.ríša len  odpovedala, prípadne si vzala určitý vzor zo sovietskeho  systému a jeho politických metód. Možno to dokumentovať na mnohých Nolteho výrokoch. "...medzi Archipelagom Gulag a  Osvienčimom jestvoval kauzálny vzťah (Nexus)", alebo Čeka  bola predobrazom Gestapa, prípadne Kirovova smrť bola  predobrazom Röhmovej (s.224-5, 546) atď. Niet problému či zločinu vo fašistickom Nemecku, na ktorý by Nolte nenašiel sovietsky  ekvivalent. „...čo sa stalo v III.ríši bolo len profylaktickou obranou pred komunistickými zločinmi.“  W.Schieder tvrdil, že pre Nolteho nie sú podstatné činy  Lenina či Stalina, ktoré by určovali nacistický  antikomunizmus. Myslí si, že podľa Nolteho historickej logiky  to bolo viac vyvolané abstraktnými zničujúcimi vyhrážkami  boľševikov proti buržoáznemu svetu (myslí asi na svetovú  revolúciu - E.N.). Prikláňam sa k tomuto Schiedorovmu  hodnoteniu a dodávam, že z tohto spojenia strachu a vyhrážok sa Marx a Engels vysmievali už v Komunistickom manifeste.  Nolte však tento strach berie úplne vážne a zdá sa mu byť  kľúčom k pochopeniu medzivojnového obdobia.

[41] HILDEBRAND, K.: Deutscher Sonderweg und "Drittes Reich".  In: MICHALKA, W.: Die nationalsozialistische  Machtergreifung. Paderborn/München/Wien/Zürich 1984,  s.386-394.

 

[42] Pozri Hildebrandovu recenziu Kochovej knihy v Historische  Zeitschrift 242, 1986, 465-466.

 

[43] Do diskusie však nezasiahli len historici – najznámejšie bolo vystúpenie filozofa Jürgena Habermasa. Zaujímavé je aj to, že Nolteho kritici publikovali svoje  liberálne názory väčšinou v časopise "Die Zeit", kdežto  scénou pre nacionálnych neokonzervatívcou sa stal spomenutý  "Frankfurter Allgemeine Zeitung" (FAZ).

[44] JÄCKEL, E.: Faktisches Prius und kausaler Nexus. Trübes  Verwirrspiel um den Mord an den Juden. Die Zeit,  12.9.1986. Pozri aj JÄCKEL, E.: Die elende Praxis der Untersteller.  Das Einmalige der nationalsozialistischen Verbrechen lässt  sich nicht leugnen. In: Historikerstreit. München 1987,  s.115-122. s.118.

 

[45] Pozri JÄCKEL, E.: Hitlers Weltanschauung. Entwurf einer  Herrschaft. Tübingen 1969. Pozri aj KERSHAW, I.: Der NS-Staat. Reinbek bei Hamburg  1989, s.323-326.

[46] JÄCKEL, E.: Die elende Praxis... c.d.,  s.121.

 

[47] Tamtiež, s.121.

[48] Tamtiež,  s.121-2. Aj neskôr E.Jäckel napr. v práci Die zweifache Vergangenheit (Bonn 1992) neprijal Nolteho tézu, že GULag bol skôr sko Osvienčim, týmto spôsobom sa podľa neho nemožno zbaviť zodpovednosti za vytvorenie koncentračných táborov v nacistickom Nemecku. Problematické podľa neho je však určiť jednoznačne, či fašizmus mal svoj pôvod ako reakcia na I.svetovú vojnu, alebo či je viac reakciou na boľševizmus. Pre vznik nacizmu (Jäckel používa aj pojem hitlerizmus, nacizmus, nacistický režim) sú podľa neho podstatné tri faktory: dlhodobé vnútropolitické faktory, ktoré vychádzajú z nemeckých dejín, z nemeckého triedneho boja, druhým faktorom je I.svetová vojna a tretím je ľudské zlyhanie politikov ako Palen a Hindenburg.           

 

[49] KOCKA, J.: Hitler sollte nicht durch Stalin und Pol Pot  verdrängt werden. Über Versuche deutscher Historiker, die  Ungeheuerlichkeit von NS-Verbrechen zu relativieren.  Frankturter Rundschau, 23.9.1986. Pozri aj Historikerstreit. München 1987, s.132-142.

[50] Historikerstreit. München 1987, s.136.

[51] Tamtiež „Da gibt es den Versuch, die Ungeheuerlichkeit  der nationalsozialistischen Verbrechen zwar nicht zu  leugnen, aber doch zu relativieren und ihren Ort in der  Geschichte neu zu definieren.“,  s.133.

 

[52] Pozri napr. J.Kocka. In: Totalitarismus und Faschismus. München 1980, s.39-44.

[53] Tento pojem vychádza z názvu známeho diela F.Meineckeho. Pozri MEINECKE, F.: Die deutsche Katastrophe.  Betrachtungen und Erinnerungen. Wiesbaden 1946.

[54] KOCKA, J.: Hitler... s.134

 

[55] Tamtiež „...Weimar-Deutschland und Hitler-Deutschland mit  dem zeitgenössischen Frankreich oder England zu  vergleichen als mit dem Kambodscha Pol Pots oder mit Idi  Amins Uganda. Das hat nichts mit „Hochmut“ und  „Herrenvolkgesinnung“ zu tun, wie Fest unterstellt,  sondern mit dem zivilisationsgeschichtlichen Wissen über  den Zusammenhang von ökonomischem Entwicklungsstand und  Möglichkeiten gesellschaftlich-politischer Organisation  wie auch mit dem ernstnehmen unserer europäischen  Tradition, aus der Aufklärung, Menschenrechte und  Verfassunsgstaat nicht weggedacht werden können.“ ,  s.135.

 

[56] Tamtiež,  s.136.

 

[57] BRACHER, K.D.: Leserbrief an die "Frankfurter Allgemeine  Zeitung", 6.9.1986.

 

[58] BROSZAT, M.: Wo sich die Geister scheiden. Die Beschwörung  der Geschichte taugt nicht als nationaler Religionsersatz. In: Historikerstreit. München 1987. s.189-195. Pôvodne uverejnené v "Die Zeit" 3.10.1986.

[59] AUGSTEIN, R.: Die neue Auschwitz-Lüge. Der Spiegel  6.10.1986. Pozri aj Historikerstreit. München 1987,  s.196-203.

[60] MOMMSEN, H.: Neues Geschichtsbewusstsein und Relativierung  des Nationalsozialismus. In: Historikerstreit. München  1987. s.174-188.  Pôvodne uverejnené v Blätter für deutsche und  internationale Politik. Oktober 1986. s.1200-1213.

 

[61] Tamtiež „...daß nicht die Oktoberrevolution selbst, auch  nicht die Übernahme einzelner Machttechniken, sondern die  Hyperreaktion der politischen Eliten dafür massgebend  waren, dass die politische Kultur von Weimar durch eine  geradezu selbstverständliche Akzeptanz von Gewalt in de  politischen Auseinandersetzungen geprägt worden ist,...  Der hybride Antibolschewismus, auf dessen Welle Hitler an  die Macht kam, trug in erheblichem Umfang dazu bei, selbst  moralaanloge Hemmungen bei denen auszuschalten,...“  s.180-1

 

[62] Pozri MOMMSEN, H.: Aufarbeitung und Verdrängung. Das  Dritte Reich im westdeutschen Geschichtsbewusstsein. In:  Ist der Nationalsozialismus Geschichte? Frankfurt a.M.  1988. s.74-88. H.Mommsen. In: Totalitarismus und Faschismus. München 1980, s.19-20.

 

[63] Pozri  KERSHAW, I.: Der NS-Staat. c.d., s.321-344. DINER, D.: Ist der Nationalsozialismus Geschichte?  Frankfurt a.M. 1988. PEHLE, W.H.: Der historische Ort des Nationalsozialismus. Frankfurt a.m. 1990.

[64] FEST, J.: Die geschuldete Erinnerung. Zur Kontroverse  über die Unvergleichbarkeit der nationalsozialistischen  Massenverbrechen. Frankfurter Allgemeine Zeitung  29.9.1986. Citované podľa Historikerstreit. München 1987.  s.100-112.

 

[65] FAZ, 9.1.1974.

[66] FEST, J.: Die geschuldete Erinnerung. c.d.,  s.102-3.

 

[67] Tamtiež  „In einer umfassenden Aufrechnung würde dabei der  Genozid gleichsam der historischen Normalität  zugeschlagen, in die jede Nation mit einem  Verbrechensanteil verstrickt sei, am ende, eher spät  sogar, eben auch die Deutschen.“,   s.109.

 

[68] Tamtiež,  s.112.

 

[69] ARENDTOVÁ, Hannah: Eichmann v Jeruzalémě. Praha 1995.

[70] Pozri napr. WILDT, M.: Die Judenpolitik des SD 1935 bis 1938. Eine Dokumentation. Műnchen 1995. Na s.123 je program stretnutia vtedajšieho oddelenia SD-Hauptamt A II 112, kde vtedy pôsobil aj A.Eichmann, vystúpil s referátom “Das Weltjudentum politische Aktivität und Auswirkung seiner Tätigkeit auf die in Deutschland ansässigen Juden.” (Dokument 19, s.133-138).

[71] Pozri napr. ANDERL,  Gabriele.: Die “Zentralstellen fűr jűdischen Auswanderung” in Wien, Berlin und Prag – ein Vergleich. In: Tel Aviver Jahrbuch fűr deutsche Geschichte 23, 1994, s.275-299. MOSER, Joony.: Die Zentralstelle fűr jűdische Auswanderung, In: Der Pogrom 1938. Judenverfolgung in Ősterreich und Deutschland. Wien 1990, s.96-100.

[72] Vőlkischer Beobachter (Wiener Ausgabe), 14.5.1939, s.1. Článok “Der Erfolg planmässiger Arbeit. Bisher 100 000 Glaubenjuden aus der Ostmark ausgewandert. Erfreunlicher Fortschritt der Entjudung.”.

[73] Je snáď až symptomatickým, že Eichmannom vybratý predstaviteľ židovskej náboženskej obce vo Viedni Dr.Lőwenherz holokaust prežil a po II.svetovej vojne bol niektorými chápaný ako kolaborant.

[74] Bližšie pozri MILTON, Sybil.: Menschen zwishcne Grenzen. Die Polenausweisung 1938. In: Menora Jahrbuch fűr deutsch-jűdische Geschichte. Műnchen 1990, s.184-206. MAURER, T.: Abschiebung und Attentat. Die Ausweisung der polnischen Juden und der Vorwand fűr die “Kristallnacht”. In: Der Judenpogrom 1938. (Hrsg.W.H.Pehle). Frankfurt a.M.1988, s.52-73.  TOMASZEWSKI, Jerzy: Preludium zagłady. Wygnanie Żydów polskich z Niemiec w 1938 r. Warszawa 1998.

           

[75] Na základa nariadenia poľského ministerstva vnútra zo 6.10.1938 všetci poľskí občania, ktorí sú dlhodobo v zahraničí a do 29.10.1938 im nebudú predĺžené pasy, stratia právo na návrat (resp.štátne občiantvo).

[76] Dokumentationsarchiv des Ősterreichischen Widerstandes, Viedeň, fond Dr.Karl Ebner 8919/1. Výpoveď W.Bienenfelda o Zentralstelle fűr jűdische Auswanderung, o situácii po konci októbra povedal: “Am 30.Oktober 1938 wurde die Weisung  erteilt, dass Staatenlose und poln.Staatsangehőrige binnen 24 Stunden ausreisen műssen. Dr.Lőwenherz und Dr.Rothenberg erklärten O.Stuf.Eichmann, dass dies unmőglich sei, weil Ausreisenwilligungen in dieser Zeitspanne nicht zu erhalten sind. Die Termine wurden űber Einschreiten auf 4 Wochen verlängert.”

[77] Treba povedať, že o pobyte A.Eichmanna v Bratislave a jeho pomoci pri deportáciách nenájdeme žiadnu zmienku v doterajších knihách či životopisoch A.Eichmanna. Pozri napr. Ich, Adolf Eichmann. Hrsg.v.R.Aschenauer. Ausburg 1980. Eichmann. Hrsg. J.Brzozowski. o.J. EINSTEIN, S.: Eichmann. Chefbuchhalter des Todes. Frankfurt a.M. o.J. FRIEDMANN, T.: Die “Ergreifung Eichmanns”. Dokumentarische Sammlung. Haifa 1971. KAUL, F.K.: Der Fall Eichmann. Berlin (Ost) 1963. KÜNRICH, H.: Judenmőrder Eichmann. Kein Fall der Vergangenheit. Berlin (Ost) 1961. LANG, J.v.: Das Eichmann Protokoll. Wien-Darmstadt 1991. LESS, A.W.: Der Staat Israel gegen Adolf Eichmann. 1995. NELLESSEN, B.: Der Prozess von Jerusalem Dűsseldorf-Wien 1964. REYNOLDS, Q - KATZ,E.- ALDOUBY,Z.: Adolf Eichmann. Konstanz-Stuttgart 1961. SCHMORAK, D.B.: Der Prozess Eichmann. Wien 1964. O Eichmannovom pobyte v Bratislave nie sú informácie ani vo vydaných dokumentoch z procesu.  Adolf Eichmann. Police D´Israel Quastier General 6-eme Bureau (1961). Protokol der Verhandlungen gegen Adolf Eichmann. Dokumentationsarchiv des ősterreichischen Widerstandes, Viedeň,  fond A.Eichmann 5272/1-12.

 

[78] O Eichmannovom pobyte v Bratislave podal svedectvo D.Wisliceny, neskorší „beráter“ pre židovskú otázku na Slovensku. Dokumentationsarchiv der Ősterreichischen Widerstandes, fond A.Eichmann 12 311, výpoveď D.Wislicenyho 27.10.1946 v Bratislave, s.5. Táto výpoveď nie je v dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v súdnych spisoch v procese proti D.Wislicenymu v ŠOBA Bratislava. Pri dokumente v Rakúsku je poznámka, že ide o kópiu výpovede, pričom orginál je v Yad Vaschem v Jeruzaleme. “In Wien erneuerte Eichmann seine Beziehungen zu Kaltenbrunner, der ,Hőherer SS und Polizeifűhrer Donau, geworden war, und wurde von diesem während der tschechoslowakischen Krise in Herbst 1938 nach Bratislava geschickt. Hier organisierte er den Abschub von Juden in jene Gebiete, die nach dem ,Wiener Schiedsspruch, im Belvedere, an Ungarn abgetreten werden mussten. Wie er selbst erzählte, ist er damals auch von dem damaligen Ministerpräsidenten Dr.Tiso, empfangen worden.”

O Eichmannovom pobyte v Bratislave vypovedal aj JUDr. Juloslav Janek 9. a 14.11.1938. JUDr. Juloslav Janek bol po II.svetovej vojne súdený medzi iným preto, že uniesol v novembri 1938 Žida J.Goldbergera z Bratislavy do Petržalky (po Viedenskej arbitráži pripadla nacistickému Nemecku). ŠOBA Bratislava, fond Ľudový súd, Tľud 587/46 – Dokument 1, 2.

 

[79] Pozri NIŽŇANSKÝ, Eduard: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s.24-101.

[80] Toto je chyba, lebo vtedy existoval len Úrad propagandy

[81] Kuno Goldbach (? – 1943), vtedajší zástupca nacististického denníka Völkischer Beobachter v Bratislave, nacistický špion, exponent 7.oddelenia nacistického ministerstva pre osvetu a propragandu.

[82] JUDr.. Jozef Faláth (27.3.1908, Farkašín okr.Trnava  - ?) už ako študent patril k radikálom v HSĽS. 1927 vstúpil do Rodobrany. V roku 1936 organizoval i financoval  v Bratislave protižidovské demonštrácie po premietaní filmu “Golem”. Po 6.10.1938 sprevádzal F.Ďurčanského a A.Macha na rokovania do Viedne so Seys-Inqaurtom a menovaných sprevádzal ďalej na ceste do nacistického Nemecka na rokovania s H.Gőringom. Stal sa aj tajomníkom A.Macha. V novembri 1938 bol krátko vedúcim „Centrály pre riešenie židovského problému na Slovensku“, ktorá mala organizovať deportácie Židov zo Slovenska. Po Viedenskej arbitráži bolo zo Slovenska deportovaných na územie, ktoré okupovalo Maďarsko približne 7500 Židov. V roku 1941 bol krátko zavretý, pretože sa orientoval priveľmi radikálne – resp. pronemecky  (Bol za podobný Protektorát pre Slovensko, ako bol v Čechách a na Morave) aj pre vtedajších predstaviteľov slovenského štátu. Potom bol však na pokyn A.Macha prepustený a v r.1942 sa zúčastnil aj na židovských deportáciach. Podľa hlásenia SD už v roku 1938 získal majetok z novembrových deportácii okrádaním Židov. Po vojne utiekol do Rakúska, kde žil v americkej zóne. V roku 1948 bol odsúdený ľudovým súdom na 5 rokov, aj za novembrové deportácie. Nebol však vydaný a ďalej žil v Rakúsku ešte v 60.rokoch.

 

[83] Adolf Eichmann vtedy pracoval vo Viedni ako  vedúci “Centrály pre židovské vysťahovalectvo”. Táto „centrála“ do marca 1939 nútene „vysťahovala“ z Rakúska (po anšluse v marci 1938 nazývali nacisti Rakúsko Ostmark-a) okolo 100.000 Židov. Eichmann sa tak stal najúspešnejší realizátor núteného vysťahovalectva Židov z nacistického Nemecka.

[84] Takto pripravený dokument sa stal základom deportácií v novembri 1938, ktoré nariadil Jozef Tiso a postihli najmenej 7500 Židov. Pozri NIŽŇANSKÝ, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s.24-101. Jeden z rozkazov na deportácie znel nasledovne: 

Polic.riaditeľstvo v Bratislave. Dr.Kozinka.

Telefonogram

Podľa rozdelovača nedávať do okr.ktoré pripadnú Maďarsku

Z rozkazu pána ministerského predsedu Dr.Tisu nariaduje sa za účelom dosiahnutia rýchlejšieho vyriešenia židovského problému na Slovensku nariaďuje sa premiestniť väčšinu tu usadlých židov bez hmotných prostriedkov do postupených území ešte pred obsadením Maďarmi. Preto je treba najneskoršie do 5.XI.1938 učiniť tieto opatrenia:

1./ Je treba upovedomiť do 12 hod. poludňajších dňa  4.XI.1938 všetky policajné úrady a četnícke stanice ako aj vedúcich jednotiek Hlinkovej gardy na Slovensku, aby zadržali vo svojich obvodoch sa zdržujúcich židov a postrkovali ich i so svojimi rodinnými príslušníkmi v hromadných transportoch na nákladných autách najneskoršie do 24 hod. dňa 4.XI.1938 cez nové hranice.

2./ treba Židom ponechať iba primerané stravné Kč 50.- na osobu.

3./ Kde povoľujú miestne pomery treba týchto Židov zaviesť do vnútra odstúpených území niekoľko km ďaleko.

4./ Treba uzamknúť a zapečatiť pomocou štátnych orgánov byty a obchodné miestnosti týchto postrkovaných židov. Podobne majú tieto orgány zisťovať ešte pred postrkom majetko-právne pomery, keď takéto vôbec jestvujú pri čom treba váhu klásť najmä na sporiteľné a bankové  knižky.

 5./ Úradné služobné miesta majú predložiť centrále pre riešenie židovského problému na Slovensku polic. riaditeľstvu v Bratislave Dr.Falatovi presný výkaz všetkých postrkovaných židov s ich osobnými dátami, ako aj zoznam všetkých uzamknutých miestností obchodov a zaisteného materiálu.

6./ Termín na tieto podanie je 6.nov.1938.

7./ Zaistený materiál zostane na príslušných služobných miestach až do ďalšieho nariadenia.

II./ Všetci majetní židia, žijúci na Slovensku  majetkom vyše 500.000.-Kč. majú byť vzatí najneskoršie do 24 hodín 4.nov.1938 do dočasnej väzby, aby sa zabránilo dákemu odnášaniu majetku. Po zistení majetku-právnych vecí majú podať úradné služobné miesta na centrálu pre riešenie židovského problému na Slovensku zprávu o každom jednotlivom prípade. Od prepustenia týchto dočasne zatknutých treba upustiť. Ďalšie úpravy udeľuje centrála pre riešenie židovského problému na Slovensku v Bratislave.

III./ Nariadenia pod I. a II. nevzťahujú sa na židov cudzej príslušnosti /výnimku tvoria iba Židia príslušníci poľskej, nemeckej, maďarskej a rumunskej zeme/.

            Tieto smernice upraví na svoju zodpovednosť okresný náčelník dľa miestných pomerov.

ŠOKA Zvolen (so sídlom na Ostrej Lúke), fond Okresný úrad Zvolen, kartón 58, 210/1939 prez.

 

 

 

 

 

 

[85] Vynechaná časť výpovede sa netýka problematiky Židov.

[86] Títo tzv. viedenskí gardisti sa zúčastnili na deportáciách Židov v novembri 1938 napr. v Nitre.

[87] Ľudovít Mutňanský (1904 - ?), tajomník Slovenského kresťanského odborového združenia. Profašistický radikál v HSĽS. Pred mobilizáciou 1938 ušiel do Viedne, kde spolu s R.Vávrom sa stal hlásateľom Slovenského oddelenia nacistického rozhlasu vo Viedni. Organizoval aj teroristické oddiely – tzv. Zahraničnú Hlinkovu gardu. Neskôr atašé slovenského vyslanectva v Berlíne.

[88] Rudolf Vávra (1905 - ?), profašistický radikál v HSĽS. Vo Viedni organizoval protičeskoslovenské vysielanie nacistického rozhlasu. Spojka medzi Seiyss-Inguarton, L.Mutňanským a radikálmi v HSĽS. Organizoval aj ozbrojené jednotky – tzv. Zahraničnú Hlinkovu gardu. Od r.1939 generálny konzul slovenského štátu vo Viedni.

[89] Ide o „Centrálu pre riešenie židovského problému na Slovensku“, ktorá bola vytvorená na policajnom riaditeľstve 4.11.1938 a existovala do 8.11.1938.  Mala organizovať deportácie v novembri 1938. Na jej čele stál už spomínaný Dr.J.Faláth.

[90] Ing. Franz Karmasin, poslanec NZ ČSR za Sudetendeutsche Partei. V októbri 1938 založil na Slovensku Deutsche Partei, „vodca“ nemeckej menšiny na Slovensku, štátny tajomník pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku, poslanec slovenského snemu.

[91] Neuverejnená časť výpovede sa netýka problematiky A.Eichmanna

[92] Franz Walter Stahlecker (1900-1942), v roku 1938 SD-Führer v SD – oddelení Donau (Viedeň), neskôr velil SiPo a SD v Protektoráte a Nórsku. V júni 1941 ako SS-Brigadenführer a Generálmajor polície velil  Einsatzgruppe A, ktorá sa zameriavala na vyvražďovanie Židov, ako aj sovietskych občanov po začiatku vojny nacistického Nemecka proti ZSSR.

[93] Už spomínaný „novinár“ v službách Völkischer Beobachter v Bratislave

[94] Článok o protižidovských prejavoch na Slovensku je nedatovaný a bez nadpisu. Jeho autorom bol pravdepodobne Kuno Goldbach. Podľa obsahu sa dá datovať do roku 1941.

 

[95] správne tschechische

[96] správne Rechte

[97] správne Die

[98] Z výskumu je jasné, že deportácie v novembri 1938 postihli aj československých občanov. Pozri NIŽŇANSKÝ, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s. 76-79.

[99] Nasledujúca časť článku sa zaoberá už situáciou počas slovenského štátu.

[100] Pod textom sa nachádza prezentát Povereníctva pre veci vnútorné.

[101] List J.Falátha je nedatovaný. 

[102] Vynechaná časť dokumentu sa už  podľa otázok netýka našej problematiky.

[103] Orginál dokumentu je v českom jazyku.

[104] Celá akcia prebehla cez deň. Na základe celoslovenského výskumu možno dokázať, že okresné úrady dostali telefonogram, na základe ktorého rozhodli o deportáciach medzi 13.00 (Nitra) a približne 17,30 (Zvolen) 4.11.1938. Bližšie pozri NIŽŇANSKÝ, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s. 41-2.

[105] Správne Dr.Jozef Faláth.

[106] Táto informácia je tiež neprávna. Deportácie boli realizované v podstate na území celého Slovenska, okrem okresov, ktoré pripadli podľa Viedenskej arbitráže Maďarsku. Pozri NIŽŇANSKÝ, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s.64-75.

[107] Výpovede policajného riaditeľa Dr.J.Jusku, ako aj prezidiálneho šéfa ministerstva vnútra Dr.I.Kosu ukazujú, že o priebehu akcie bol informovaný J.Tiso. Pozri NIŽŇANSKÝ, E.: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s.40. Pozri aj ŠOBA Bratislava, fond Ľudový súd, I.Koso – 13/48. Pozri aj poznámku č.84, v ktorej je uverejnený dokument, ktorý začal deportácie.

[108] A.Machovi bol predložený list, ktorý je uverejnený ako dokument 4.

[109] Ďalšia časť výpovede sa týka potvrdenia osobných údajov o J.Faláthovi.

[110] A.Mach podpísal aj každú stranu protokolu osobitne.

 

<< Back